Prečo je syndróm podvodníka bežný a ako sa s ním vyrovnať
Čo ak nie ste takí dobrí, ako si ostatní myslia? Syndróm podvodníka a ako s ním žiť
V hlave to znie nejako takto: „Vôbec sem nepatrím. Len som mal šťastie. Keby ľudia vedeli, kto naozaj som, nepovažovali by ma za úspešného človeka." Ak vám tieto myšlienky nie sú cudzie, možno prežívate syndróm podvodníka – psychologický fenomén, ktorý dokáže spochybniť aj ten najväčší úspech.
Hoci sa o ňom začalo viac hovoriť až v posledných rokoch, tento stav nie je žiadnou novinkou. Už v roku 1978 ho opísali psychologičky Pauline Clance a Suzanne Imes, keď si všimli, že mnoho úspešných žien má tendenciu pripisovať svoje výsledky náhode, preceňovaniu zo strany okolia alebo nadmernému úsiliu, nie svojim schopnostiam. A neboli to len ženy – rovnako sa cítili aj muži, len o tom menej hovorili.
Dnes sa odhaduje, že až 70 % ľudí zažije v určitej fáze života pocity, ktoré zodpovedajú tomuto syndrómu. Hovorili o ňom herci ako Tom Hanks, podnikatelia ako Howard Schultz alebo slávna spisovateľka Maya Angelou. A hoci by sa mohlo zdať, že sa týka len výnimočne úspešných ľudí, realita je iná – syndróm podvodníka môže postihnúť kohokoľvek, bez ohľadu na vek, odbor alebo dosiahnuté výsledky.
Prečo sa cítime ako podvodníci?
Podstata syndrómu podvodníka (niekedy označovaného anglicky ako imposter syndrome) spočíva v hlboko zakorenenom presvedčení, že naše úspechy nie sú zaslúžené. Ľudia s týmto syndrómom veria, že boli len v správny čas na správnom mieste, že sa ich okolie mýli, keď ich považuje za kompetentných, alebo že všetko, čo dokázali, je výsledkom náhody.
Často to začína už počas štúdia, keď sa študenti boja prehovoriť, pretože sa domnievajú, že ich spolužiaci toho vedia viac. Neskôr, v zamestnaní, sa boja požiadať o povýšenie alebo prijať zodpovednejšiu úlohu, pretože majú pocit, že si to nezaslúžia. A aj keď dosiahnu úspech – publikujú článok, získajú grant, vedú tím, vybudujú firmu – namiesto radosti prichádza úzkosť: „Tentoraz mi to vyšlo, ale nabudúce sa určite prevalí, že na to nemám."
Syndróm sa prejavuje rôzne – niektorí ľudia sa sťahujú zo situácií, kde by mohli byť hodnotení, iní sa naopak preťažujú, pracujú do noci a neustále sa snažia svoje domnelé nedostatky kompenzovať. Výsledkom je chronický stres, úzkosť, vyhorenie a v niektorých prípadoch aj depresia.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Nie je to len o nízkom sebavedomí
Na prvý pohľad sa môže zdať, že syndróm podvodníka je len inou formou nízkeho sebavedomia. Realita je však zložitejšia. Mnoho ľudí s týmto syndrómom pôsobí navonok sebavedome, sú výreční, úspešní, majú skúsenosti – ale vnútri sa potýkajú s hlbokými pochybnosťami o vlastnej hodnote. Zaujímavé je, že tento fenomén často postihuje práve tých, ktorí sú naozaj kompetentní, pretože práve oni najlepšie rozumejú komplexnosti svojich odborov a vidia, koľko toho ešte „nevedia".
Navyše hrá rolu aj kultúrny a sociálny kontext. Ľudia z marginalizovaných skupín – napríklad ženy v technických odboroch, ľudia inej etnicity alebo prvá generácia vysokoškolákov v rodine – sa s týmto syndrómom stretávajú častejšie, pretože sa cítia ako outsideri v prostredí, kde nie sú dostatočne reprezentovaní. „Pochybnosti o sebe začínajú byť normou, keď sa nikto iný okolo vás sobě nepodobá," povedala raz profesorka americkej univerzity v rozhovore pre Harvard Business Review.
Ako sa s tým vyrovnať?
Ak sa v tom spoznávate, vedzte, že nie ste sami. Dobrá správa je, že syndróm podvodníka sa dá zvládnuť – nie nevyhnutne odstrániť, ale naučiť sa s ním žiť tak, aby vás neobmedzoval.
Jedným z prvých krokov je pomenovanie problému. Mnoho ľudí si až do chvíle, keď sa o syndróme dočítajú alebo o ňom počujú na prednáške, neuvedomuje, že ich pocity nie sú ojedinelé. Už len samotné poznanie, že existuje niečo ako syndróm podvodníka, môže priniesť úľavu.
Ďalej pomáha hovoriť o svojich pocitoch s ostatnými – s kolegami, priateľmi, mentorom. Otvorený rozhovor často odhalí, že aj ostatní majú podobné pochybnosti. Vzniká tým priestor pre zdieľanie skúseností a prirodzene sa oslabuje pocit izolácie, ktorý tento syndróm často sprevádza.
Užitočné je tiež prehodnotiť vlastné očakávania. Ľudia trpiaci týmto syndrómom majú často prehnane vysoké nároky na vlastný výkon. Učia sa, že stačí byť „dostatočne dobrý", nie dokonalý. To neznamená zníženie ambícií, ale zdravší vzťah k sebe samému.
Nakoniec je dobré si vedome pripomínať vlastné úspechy – písať si napríklad denník, kam si každý týždeň zaznamenáte, čo sa vám podarilo, čo ste sa naučili, čo ste zvládli. Takýto prehľad konkrétnych dôkazov vás môže v chvíľach pochybností vrátiť späť na zem.
Reálny príklad - Tereza, začínajúca architektka
Tereza vyštudovala architektúru s vyznamenaním a hneď po škole dostala miesto v rešpektovanom ateliéri. Napriek tomu mala neustály pocit, že sa mýlili, keď ju prijali. Keď prezentovala návrh klientovi, cítila sa, ako by hrala divadlo – že len predstiera, že vie, čo robí. „Mala som pocit, že všetci ostatní sú talentovanejší, skúsenejší, istejší," hovorí. Po niekoľkých mesiacoch vyčerpania si začala všímať, že tento vnútorný hlas sa opakuje stále dokola. Pomohla jej terapia, ale aj rozhovory s kolegami, ktorí zdieľali podobné skúsenosti. Dnes už sa nepýta, či je dostatočne dobrá. Skôr sa pýta, čo sa môže ďalej naučiť – a to ju posúva ďalej.
Keď vnútorný kritik prehluší realitu
Syndróm podvodníka je ako malý hlas v hlave, ktorý spochybňuje všetko, čo robíme. Tvrdí, že klameme okoliu, že nie sme dosť kompetentní, a že čokoľvek sa nám podarilo, bola náhoda. Ale ako hovorí americká psychologička Valerie Young, ktorá sa týmto tématom zaoberá viac ako dvadsať rokov: „Skutoční podvodníci tieto pochybnosti nemávajú."
Znamená to, že práve to, že pochybujete, je známkou toho, že vám na výsledkoch záleží, že máte zodpovednosť a že reflektujete svoje schopnosti. Ľudia bez štipky sebareflexie alebo empatie totiž málokedy trpia syndrómom podvodníka.
Ak teda cítite neistotu, úzkosť alebo máte tendenciu bagatelizovať svoje schopnosti, možno bojujete s týmto tichým, ale veľmi bežným vnútorným kritikom. A aj keď jeho hlas nikdy úplne nezmizne, môžete sa naučiť mu načúvať s odstupom – a postupne mu prestať veriť.
Pretože úspech nie je dôkazom náhody. A uznanie od ostatných nie je omyl. Je to dôsledok vašej práce, vášne, úsilia. A zaslúžite si ho.
