Mikroplasty v domácnosti vznikajú častejšie, než si myslíte, a dá sa ich obmedziť aj bez extrémov
Mikroplasty sú slovo, ktoré sa v posledných rokoch udomácnilo rovnako ako plastové krabičky v kuchynskej zásuvke. Lenže na rozdiel od nich ich nevidíme, a práve preto sa s nimi tak zle vyjednáva. Keď sa povie mikroplasty v domácnosti, veľa ľudí si predstaví hlavne kozmetiku alebo trblietky, ale realita je oveľa širšia: drobné častice plastov vznikajú pri bežnom používaní vecí, ktoré máme doma roky, a do prostredia sa uvoľňujú často bez povšimnutia. Pritom nejde o okrajovú tému – mikroplasty sa našli v morskej vode, pôde, potravinách aj vo vzduchu v interiéroch. Otázka teda neznie, či sa s nimi človek stretne, ale kde a prečo vznikajú a ako ich obmedziť tak, aby to bolo uskutočniteľné aj v normálnom, uponáhľanom živote.
Aby bolo jasno: mikroplasty sú všeobecne plastové častice menšie ako 5 milimetrov. Časť z nich sa vyrábala zámerne (typicky mikroguličky v niektorých starších kozmetických produktoch), ale väčšina vzniká rozkladom a obrusovaním väčších plastov – teda presne tým, čo sa deje pri praní, upratovaní, používaní textílií, obalov alebo napríklad kuchynského náradia. A práve tu sa domácnosť stáva malou „továreňou" na drobné častice, ktoré potom končia v odpade, vo vzduchu alebo vo vode.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Kde mikroplasty v domácnosti vznikajú najčastejšie a prečo
Jedným z najväčších zdrojov sú prekvapivo syntetické textílie. Fleece, polyester, nylon alebo elastan – materiály, ktoré sú príjemné, pružné a rýchlo schnú – pri nosení aj praní uvoľňujú drobné vlákna. Práve pranie je kritický moment: prúd vody, trenie a odstredzovanie dokážu z textilu „vyčesať" mikrovlákna, ktoré odtečú do odpadovej vody. Čističky odpadových vôd síce časť zachytia, ale nie stopercentne, a navyše zachytený kal sa často ďalej využíva (napríklad v poľnohospodárstve), čím sa častice môžu vracať do prostredia. O probléme mikrovlákien z prania sa často píše aj v odborných súvislostiach; dobrý rámcový prehľad ponúka napríklad program OSN pre životné prostredie (UNEP) k plastom a mikroplastom, ktorý sumarizuje, prečo je prevencia taká dôležitá.
Ďalšou kapitolou sú plastové obaly a riady, ktoré sa v kuchyni opakovane ohrievajú, umývajú a mechanicky namáhajú. Čím je plast starší, poškriabanejší a častejšie vystavený teplu, tým ľahšie sa z neho môžu uvoľňovať drobné častice. To neznamená, že každá plastová krabička je okamžite „zlá", ale je dobré vnímať súvislosti: teplo a mechanické opotrebovanie sú pre uvoľňovanie častíc zásadné. Podobne problematické môžu byť aj niektoré typy nepriľnavého riadu, ak je povrch poškodený a odlupuje sa – tu už nejde len o pohodlie pri varení, ale aj o to, čo sa môže dostať do jedla.
Mikroplasty sa môžu uvoľňovať aj z vecí, ktoré by človek na prvý pohľad netipoval: hubky na riad, niektoré syntetické handričky, lacné plastové kefy, ale aj dekorácie a drobnosti z mäkčených plastov. V kúpeľni sa potom pridáva zmes produktov a materiálov: jednorazové holiace strojčeky, plastové obaly, syntetické textílie (uteráky a kúpeľňové predložky s prímesou polyesteru), ale aj prach. Áno, aj domáci prach je dôležitý – časť mikroplastov sa totiž šíri vzduchom a usádza sa na povrchoch. V interiéri sa môžu častice uvoľňovať z textílií, kobercov, závesov, čalúnenia alebo z penových výplní.
Zaujímavé je, že mikroplasty v domácnosti nevznikajú len „nové", ale často sa do nej aj prinášajú: v obaloch potravín, na oblečení z obchodov, v prachu zvonku, alebo napríklad v bežných spotrebných veciach. A potom je tu ešte jeden silný zdroj, ktorý sa v domácom kontexte často spomína skôr okrajovo: voda. Mikroplasty sa našli aj v pitnej vode v rôznych častiach sveta; situácia sa líši podľa zdroja a úpravy vody. Orientačný kontext k výskytu mikroplastov vo vode a potravinovom reťazci poskytuje napríklad Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA), ktorý sa téme dlhodobo venuje z pohľadu rizík a neistôt.
V čom mikroplasty škodia a prečo sa o nich hovorí čoraz viac
U mikroplastov sa často stretávajú dve veci: vysoká miera neistoty (pretože výskum je relatívne mladý a metodiky sa vyvíjajú) a zároveň silné dôvody k opatrnosti. Mikroplasty sú problém už len preto, že sú prakticky všadeprítomné a dlhodobo pretrvávajú. V prírode sa nerozložia „do stratenia", skôr sa postupne drobia na ešte menšie častice. A čím menšie častice, tým ľahšie sa môžu šíriť a potenciálne prenikať do organizmov.
Škodlivosť sa obvykle popisuje vo viacerých rovinách. Prvá je čisto fyzická: častice môžu dráždiť tkanivá alebo sa hromadiť v tráviacom trakte živočíchov. Druhá rovina je chemická: plasty môžu obsahovať rôzne prímesi (farbivá, zmäkčovadlá, stabilizátory) a zároveň na seba môžu v prostredí viazať ďalšie látky. Tretia rovina je systémová: mikroplasty sú symptómom nadprodukcie a opotrebovania plastov a ich nekonečného kolobehu medzi domácnosťou, odpadom, vodou a pôdou.
V domácom meradle človeka často najviac zaujíma, čo to znamená pre zdravie. Odborné inštitúcie bývajú opatrné v kategorických tvrdeniach, pretože u ľudí sa stále zbierajú dáta o dlhodobých dopadoch a o tom, akú rolu hrá veľkosť častíc, spôsob expozície (vdýchnutie vs. požitie) aj celková záťaž. Napriek tomu platí rozumná zásada: keď je možné obmedziť zbytočné zdroje, dáva zmysel to urobiť – tým skôr, keď opatrenia často prinesú aj ďalšie benefity (menej odpadu, úspora peňazí, čistejšia domácnosť, dlhšia životnosť vecí). Ako sa niekedy hovorí: „Nejde o dokonalosť, ale o smer."
Aby to nebola len teória, stačí krátky príklad z bežného života. V jednej domácnosti sa niekoľko mesiacov riešilo, prečo sa na tmavom nábytku stále objavuje jemný prach, aj keď sa pravidelne upratuje. Nakoniec sa ukázalo, že hlavným „prispievateľom" bol starší koberec zo syntetiky v kombinácii s dekou z fleecu, ktorá sa často trela o sedačku. Po výmene koberca za prírodný materiál a zmene režimu prania fleecu (menej často, šetrnejší program, plný bubon) sa množstvo prachu viditeľne znížilo. Nešlo o laboratórne meranie mikroplastov, ale o praktickú skúsenosť: keď sa obmedzí trenie a uvoľňovanie vlákien, domácnosť je jednoducho čistejšia – a to je efekt, ktorý človek pozná hneď.
Ako obmedziť mikroplasty v domácnosti a ako sa ich zbaviť v praxi
Dobrá správa je, že tipy na obmedzenie mikroplastov v domácnosti nemusia znamenať radikálnu zmenu života. Často ide o pár návykov a múdrejšie voľby pri nákupe alebo údržbe. Dôležité je zamerať sa na miesta, kde vzniká najväčšia záťaž: pranie, upratovanie, kuchyňa a kúpeľňa.
V praxi funguje jednoduché pravidlo: menej plastu, menej trenia, menej tepla na plastoch. Pri oblečení má veľký dopad už to, že sa syntetika perie šetrnejšie. Pomáha prať na nižšiu teplotu, voliť jemnejšie programy, neprepnúť odstredzovanie do extrémov a hlavne prať s plným bubnom (pretože menšie trenie medzi kusmi prádla môže znížiť uvoľňovanie vlákien). Kto chce ísť ešte ďalej, môže využiť špeciálne sáčky alebo filtre na mikrovlákna; ich účinnosť sa líši, ale ako praktická bariéra dávajú zmysel, najmä u fleecu a športového oblečenia. Je tiež užitočné premýšľať pri nákupe: prírodné materiály ako bavlna, ľan alebo vlna síce nie sú bez dopadu, ale z hľadiska mikroplastov nepridávajú do vody plastové vlákna. A keď syntetika dáva zmysel (napríklad u funkčných vrstiev), oplatí sa voliť kvalitnejšie kúsky s dlhšou životnosťou, pretože opotrebovanie je jeden z hlavných spúšťačov uvoľňovania častíc.
V kuchyni sa oplatí dohliadnuť hlavne na kontakt plastov s teplom. Ohrievanie jedla v plaste (najmä v mikrovlnke) je zbytočné riziko nielen kvôli mikroplastom, ale aj kvôli tomu, že teplo obecne urýchľuje starnutie materiálu. Bez veľkých investícií pomôže prejsť na sklo, nerez alebo keramiku tam, kde sa ohrieva a skladuje teplé jedlo. U plastových krabičiek je rozumné vyraďovať tie, ktoré sú poškriabané, zakalené alebo deformované – to je obvykle signál, že materiál už dostal zabrať. Podobne u kuchynského náradia: plastové obracačky a varešky sa časom opotrebujú, a ak je na nich vidieť „okúsanie" alebo mäknutie, je lepšie ich vymeniť za drevo, nerez alebo kvalitný silikón určený pre vysoké teploty.
V kúpeľni a pri upratovaní sa často dá urobiť veľa jednoduchou výmenou drobností. Syntetické hubky a jednorazové handričky sa rýchlo drobia, kým prírodné alternatívy (celulózové hubky, kefy z prírodných vlákien, bavlnené či ľanové utierky) majú dlhšiu životnosť a menej „uvoľňujú" plastové častice. Rovnako kozmetika bez zbytočných plastových mikročiastočiek je dnes už štandardom – v EÚ sú zámerne pridávané mikroguličky v niektorých produktoch obmedzené, ale stále dáva zmysel čítať zloženie a vyberať produkty, ktoré sú šetrnejšie k vodným tokom. Keď sa navyše prejde na tuhé mydlá, šampóny alebo čistiace prostriedky v doplňovacích obaloch, ubúda aj obalový plast, ktorý sa časom mení v ďalší odpad.
A čo znamená „ako sa mikroplastov zbaviť", keď už v domácnosti sú? Úplne sa im vyhnúť nejde, ale dá sa znížiť ich množstvo vo vzduchu a prachu. Pomáha pravidelné vetranie, vysávanie kvalitným vysávačom (ideálne s účinnou filtráciou) a vytieranie na mokro, pretože suché utieranie môže častice skôr rozvíriť. U textílií je dobré obmedziť zbytočné „chĺpkavé" syntetiky v miestach, kde sa veľa sedí a hýbe – napríklad deky na sedačke, ktoré sa denne trú o oblečenie. Keď už sú doma, oplatí sa ich aspoň prať rozumne a nepresušovať v sušičke na vysoké teploty, ak to nie je nutné.
Pre rýchlu orientáciu stačí držať sa niekoľkých krokov, ktoré sú zvládnuteľné aj bez veľkého plánovania:
Praktické tipy, ako obmedziť mikroplasty doma
- Perte syntetiku šetrnejšie: nižšia teplota, jemnejší program, plný bubon, rozumné odstredzovanie; u fleecu zvážte sáčok alebo filter na mikrovlákna.
- Nehrejte jedlo v plaste a poškriabané plastové krabičky radšej vyraďte; na teplé jedlo používajte sklo alebo nerez.
- Vymeňte drobnosti na upratovanie: miesto droliacich sa syntetických hubiek zvoľte prírodné kefy, celulózu, bavlnu či ľan.
- Obmedzte „chĺpkavé" syntetiky v obývačke (fleece deky, lacné umelé prehozy), kde sa veľa trú a prášia.
- Upratujte tak, aby sa prach nerozvíril: vysávať a vytierať na mokro, pravidelne vetrať.
Celá téma má ešte jeden rozmer, ktorý sa niekedy stráca: mikroplasty nie sú len „vina" jednotlivca. Sú dôsledkom toho, ako je nastavená výroba, obaly, dostupnosť materiálov aj to, čo sa považuje za normálnu spotrebu. O to dôležitejšie je, že zmeny na úrovni domácnosti sú reálne dosiahnuteľné a často majú okamžitý efekt – menej jednorazovostí, menej prachu, menej zbytočného plastu v kuchyni. A keď sa k tomu pridá ešte tlak na kvalitnejšie výrobky a lepšie systémové riešenie, dáva to dohromady zmysluplný smer.
Možno je nakoniec najpraktickejšie položiť si jednoduchú otázku: naozaj je potrebné, aby sa doma všetko točilo okolo plastu, ktorý sa rýchlo opotrebuje? V mnohých prípadoch stačí pár výmen – sklenená dóza miesto plastovej, drevený kefa miesto droliacej hubky, kvalitnejšie oblečenie miesto rýchlej syntetiky – a mikroplasty prestanú byť abstraktný strašiak. Stanú sa len ďalším dôvodom, prečo dať prednosť veciam, ktoré vydržia dlhšie a v domácnosti pôsobia pokojnejšie aj čistejšie.
