Viete prečo zívame a čo to o nás prezradí
Zívanie patrí k tým každodenným telesným prejavom, nad ktorými sa málokto zastaví a zamyslí. Proste sa to stane – uprostred nudnej porady, pri čítaní knihy pred spaním alebo hneď ráno, keď sa človek naťahuje pod prikrývkou. A predsa je zívanie jedným z najzáhadnejších a najmenej pochopených reflexov ľudského tela. Vedci ho študujú desiatky rokov a stále nemajú úplnú odpoveď na zdanlivo jednoduchú otázku: prečo vlastne zívame?
Najrozšírenejšia ľudová predstava hovorí, že zívame, pretože nám chýba kyslík. Jenže táto teória bola vedecky vyvrátená už pred niekoľkými desaťročiami. Výskumy ukázali, že ani zvýšená hladina oxidu uhličitého v krvi, ani znížená hladina kyslíka zívanie spoľahlivo nevyvolá. Keby išlo čisto o ventiláciu pľúc, stačilo by jednoducho dýchať hlbšie – a predsa telo siahne po tomto zložitom, celotelovom reflexe, ktorý zapája čeľusť, krk, hrudník aj končatiny naraz.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Čo sa v tele pri zívaní skutočne deje
Moderná neuroveda prišla s oveľa zaujímavejším vysvetlením. Podľa aktuálne najprijímanejšej teórie slúži zívanie predovšetkým na termoreguláciu mozgu. Profesor Andrew Gallup zo SUNY Polytechnic Institute, ktorý sa zívaniu venuje dlhodobo, publikoval výskumy naznačujúce, že zívanie pomáha ochladzovať mozog v momentoch, keď jeho teplota stúpa – napríklad pri prechode medzi spánkom a bdením alebo pri mentálnej únave. Hlboký nádych, ktorý zívanie sprevádza, privedie do nosa a úst chladnejší vzduch, ktorý potom ochladzuje cievy zásobujúce mozog. Je to v podstate prirodzený chladiaci systém.
To by tiež vysvetľovalo, prečo ľudia zívajú najčastejšie ráno po prebudení a večer pred zaspaním. Sú to práve tie momenty, keď mozog mení svoj prevádzkový režim a jeho teplota kolíše. Zaujímavé je, že podobný vzorec bol pozorovaný aj u iných živočíchov – zívajú ryby, plazy, vtáky aj cicavce. Zívanie teda nie je výsadou unavených ľudí v kanceláriách, ale evolučne veľmi starý mechanizmus, ktorý prežil milióny rokov.
Okrem termoregulácie existujú aj ďalšie hypotézy. Niektorí vedci sa domnievajú, že zívanie napomáha aktivácii mozgu a zvýšeniu bdelosti tým, že stimuluje nervový systém. Iní poukazujú na to, že zívanie uvoľňuje napätie vo svaloch čeľuste a krku, a funguje tak ako akési fyzické „resetovanie". Pravdepodobne nejde o jediný dôvod – zívanie je komplexný reflex, ktorý plní niekoľko funkcií naraz v závislosti od kontextu.
Fascinujúce je aj spojenie zívania s ušami. Mnohí ľudia si všimli, že pri zívaní dochádza k charakteristickému „lupnutiu" alebo dočasnému zlepšeniu sluchu. To je spôsobené otvorením Eustachovej trubice, ktorá vyrovnáva tlak medzi stredným uchom a okolím. Práve preto lekári odporúčajú zívať alebo prehĺtať pri vzlete a pristátí lietadla – ide o prirodzený spôsob, ako vyrovnať tlak v ušiach.
Zívanie je však tiež hlboko sociálny jav, a práve tu sa veci stávajú skutočne zaujímavými. Prakticky každý zažil situáciu, keď niekto v miestnosti zívne a o chvíľu zívajú všetci ostatní. Stačí dokonca len čítať o zívaní – a človek sám pocíti nutkanie zívnuť. (Ako je na tom čitateľ práve teraz?) Táto nákazlivosť zívania nie je náhoda ani slabosť vôle, ale sofistikovaný neurologický a sociálny mechanizmus.
Nákazlivé zívanie a čo vypovedá o empatii
Výskumy ukazujú, že nákazlivé zívanie úzko súvisí s empatiou a sociálnymi väzbami. Štúdie publikované v odbornom časopise PLOS ONE preukázali, že ľudia, ktorí skórujú vyššie na testoch empatie, sú tiež náchylnejší na nákazlivé zívanie. Deti mladšie ako štyri roky, osoby s autizmom alebo ľudia s poškodeným prefrontálnym kortexom – oblasťou mozgu spojenou so sociálnym vnímaním – majú tendenciu nákazlivému zívaniu odolávať viac ako ostatní.
Mechanizmus stojaci za týmto javom sa nazýva echopraxia – nevedomá tendencia napodobňovať pohyby a gestá druhých ľudí. Ide o rovnaký princíp, ktorý stojí za tým, že sa ľudia nevedome zosúlaďujú s výrazom tváre svojho protějška alebo preberajú jeho postoj. Zívanie je v tomto zmysle formou neverbálnej komunikácie, ktorá posilňuje sociálnu súdržnosť skupiny. Ako hovorí americký evolučný antropológ Robin Dunbar: „Sociálne väzby sú pre prežitie človeka rovnako dôležité ako jedlo a prístrešie." Nákazlivé zívanie môže byť jedným z nástrojov, ktorými ich mozog buduje a udržiava.
Zaujímavé je, že nákazlivé zívanie bolo pozorované aj u šimpanzov, psov a papagájov – teda u živočíchov so schopnosťou sociálneho učenia a istou mierou empatie. Psy napríklad zívajú nákazlivo skôr v reakcii na zívanie svojho majiteľa než cudzieho človeka, čo naznačuje, že tento efekt je skutočne viazaný na sociálnu blízkosť a dôveru.
Vezmime si konkrétny príklad zo života: Jana pracuje v open space kancelárii a po obede sa snaží sústrediť na správu. Kolega naproti nej zívne – a Jana, aniž by si to uvedomila, zívne vzápätí tiež. Potom zívne ešte jedna kolegyňa. Za päť minút zívali štyria ľudia za sebou. Jana si potom pripadá previnilo, akoby dávala najavo, že ju práca nebaví. V skutočnosti však jej mozog len reagoval na sociálny signál a zároveň sa pokúšal udržať optimálnu teplotu a bdelosť. Nič viac, nič menej.
Zívanie má tiež svoj vzťah k stresu a úzkosti. Chronické alebo nadmerné zívanie – teda zívanie, ktoré sa opakuje aj bez zjavnej únavy alebo nudy – môže byť príznakom zvýšenej aktivácie nervového systému. Niektorí športovci zívajú pred dôležitým výkonom, herci pred vstupom na javisko, študenti pred skúškou. Výskumy naznačujú, že v týchto situáciách mozog využíva zívanie ako spôsob, ako regulovať vzrušenie a pripraviť telo na výkon. Je to paradoxné: zívanie, ktoré asociujeme s nudou a lenivosťou, môže byť v skutočnosti prejavom intenzívnej psychickej prípravy.
Na druhej strane existujú situácie, keď nadmerné zívanie signalizuje zdravotný problém. Ak človek zíva nezvyčajne často aj napriek dostatku spánku a bez zjavnej príčiny, môže to byť príznak rôznych stavov – od spánkového apnoe cez migrénu až po neurologické ochorenia alebo nežiaduce účinky niektorých liekov, najmä antidepresív zo skupiny SSRI. Podľa Mayo Clinic by nadmerné zívanie, ktoré trvá dlhší čas, malo byť konzultované s lekárom, najmä ak ho sprevádzajú ďalšie príznaky ako bolesť hlavy, závraty alebo výrazná únava.
Zívanie tiež nepriamo vypovedá o kvalite spánku a celkovom životnom štýle. Ľudia, ktorí spia málo alebo nepravidelne, trpia chronickou únavou a zívajú výrazne viac. To isté platí pre ľudí so sedavým spôsobom života, ktorí trávia väčšinu dňa pri obrazovke bez pohybu a čerstvého vzduchu. Mozog v takom prípade opakovane siaha po reflexe zívania ako po núdzovom prostriedku na udržanie bdelosti – ale je to len záplata, nie riešenie. Pravidelný pohyb, dostatočný spánok a pobyt v prírode sú oveľa účinnejšie spôsoby, ako telu a mozgu poskytnúť to, čo skutočne potrebujú.
Moderný výskum zívania sa presúva aj do oblasti športovej vedy a kognitívnej psychológie. Štúdie sledujúce profesionálnych atlétov zistili, že vedomé zívanie pred výkonom môže zlepšiť sústredenie a znížiť nervozitu, a niektorí tréneri ho preto odporúčajú ako súčasť predštartovej rutiny. Podobne v meditačných a dychových praktikách, ako je jóga alebo pránájáma, sa zívanie považuje za prirodzený znak uvoľnenia nervového systému – ak človek pri meditácii zívne, býva to vítané ako dôkaz, že telo skutočne začína púšťať napätie.
Je tiež zaujímavé sledovať kultúrne rozdiely v tom, ako na zívanie nazeráme. V mnohých kultúrach, vrátane tej českej a slovenskej, sa zívanie na verejnosti považuje za nezdvorilé, a ľudia inštinktívne zakrývajú ústa. Tento zvyk má historické korene – v niektorých tradíciách sa verilo, že otvorenými ústami môže do tela vstúpiť zlý duch alebo uniknúť duša. Dnes to vieme lepšie, ale spoločenský reflex zakrývania pretrváva. Pritom z čisto biologického pohľadu je zívanie rovnako prirodzeným prejavom ako dýchanie alebo žmurkanie – telo robí presne to, čo má robiť.
Celý príbeh zívania je vlastne metaforou pre to, ako málo rozumieme veciam, ktoré považujeme za samozrejmé. Každý deň zívneme v priemere päť až desaťkrát, aniž by sme sa nad tým pozastavili. A pritom v tom krátkom okamihu, keď sa čeľusť otvorí, oči sa zatvoria a celé telo sa na chvíľu natiahne, prebieha zložitá súkromná choreografia mozgu, nervového systému a evolúcie. Zívanie nie je slabosť ani nezdvorilosť – je to tichý dôkaz toho, že telo neustále pracuje, reguluje sa a hľadá rovnováhu. A občas nám tým zároveň hovorí, že by bol čas trochu si oddýchnuť, vypnúť obrazovku a dopriať si pokojný, kvalitný spánok.
