Prečo nás príroda upokojuje a ako to využiť
Málokto by s tým nesúhlasil – stačí pár minút medzi stromami, na lúke alebo pri rieke a človek sa cíti inak. Ramená klesnú, dych sa prehĺbi, myšlienky sa spomalia. Nie je to len romantická predstava ani placebo efekt. Za tým, prečo nás príroda tak spoľahlivo upokojuje, stojí desiatky rokov vedeckého výskumu, ktorý siaha od japonských lesníckych laboratórií až po európske univerzitné kliniky. A čo je najzaujímavejšie – princípy tohto upokojenia sa dajú preniesť aj do prostredia veľkomesta, kde väčšina z nás trávi naprostú väčšinu svojho času.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Čo je forest bathing a odkiaľ sa vzalo
Pojem šinrin-joku, teda doslova „kúpanie v lese", zaviedlo japonské ministerstvo poľnohospodárstva, lesníctva a rybárstva v roku 1982. Nešlo pritom o žiadny ezoterický koncept – jednalo sa o premyslenú zdravotnú stratégiu. Japonsko vtedy čelilo epidémii stresu spojeného s prepracovaním a urbanizáciou a vládne inštitúcie hľadali spôsoby, ako podporiť duševné zdravie populácie lacnými a dostupnými prostriedkami. Les sa ukázal ako ideálny „liek".
Forest bathing pritom neznamená športový výkon ani turistiku s batohom na chrbte. Ide o pomalý, vedomý pobyt v lesnom prostredí, pri ktorom človek zapája všetky zmysly – vníma vôňu živice a vlhkej pôdy, počúva spev vtákov a šumenie vetra v korunách, dotýka sa kôry stromov, pozoruje hru svetla a tieňa. Nie je to meditácia v klasickom zmysle slova, ale zdieľa s ňou jeden zásadný prvok: plnú prítomnosť v danom okamihu. A práve táto kombinácia zmyslového zážitku a spomalenia spúšťa v tele kaskádu fyziologických zmien, ktoré veda dokáže merať a popísať.
Japonský výskumník Qing Li, profesor na Nippon Medical School v Tokiu a autor knihy Šinrin-joku: Japonské umenie lesnej terapie, strávil viac ako dve desaťročia štúdiom vplyvu lesného prostredia na ľudské zdravie. Jeho práce publikované v odborných časopisoch ako Environmental Health and Preventive Medicine opakovane preukázali, že pobyt v lese znižuje hladinu kortizolu (stresového hormónu), znižuje krvný tlak, spomaľuje tepovú frekvenciu a posilňuje aktivitu takzvaných NK buniek – prirodzených zabijakov, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v imunitnom systéme. Niektoré z týchto účinkov pretrvávali aj týždeň po jedinom trojhodinovom pobyte v lese. To sú čísla, ktoré by zaujali aj toho najskeptickejšieho lekára.
Ale čo presne v lesnom prostredí tieto zmeny vyvoláva? Jedným z kľúčových faktorov sú fytoncídy – prchavé organické látky, ktoré stromy a rastliny vypúšťajú do vzduchu ako súčasť svojej prirodzenej obrany proti škodcom a patogénom. Ihličnany, najmä borovice, céder a cypruštek, produkujú fytoncídy v obzvlášť vysokých koncentráciách. Keď tieto látky vdychujeme, náš organizmus na ne reaguje posilnením imunitnej odpovede. Li vo svojich experimentoch dokázal, že aj pouhé rozptýlenie esenciálnych olejov z hinoki cyprušteka v hotelovej izbe viedlo k zvýšeniu aktivity NK buniek u pokusných osôb – príroda teda pôsobí čiastočne aj na biochemickej úrovni, prostredníctvom látok, ktoré ani nevnímame vedome.
K tomu sa pridávajú ďalšie mechanizmy. Teória biofílie, ktorú rozpracoval harvardský biológ Edward O. Wilson, predpokladá, že ľudia majú evolučne zakódovanú potrebu kontaktu s prírodou, pretože po stovky tisíc rokov žili v prírodnom prostredí a ich mozog je naň stále „nastavený". Mestské prostredie s jeho neustálym prúdom podnetov – dopravný hluk, blikajúce obrazovky, davy ľudí – vyžaduje takzvanú riadenú pozornosť, ktorá je vyčerpávajúca. Príroda naproti tomu ponúka to, čo psychológovia Rachel a Stephen Kaplanovci z University of Michigan nazvali „fascináciou" – jemné, nevtieravé podnety (pohyb lístia, tok vody, let motýľa), ktoré pozornosť priťahujú, ale nevyčerpávajú ju. Mozog si tak odpočinie, bez toho aby sa „vypol", a obnoví svoju kapacitu na sústredenie a rozhodovanie.
Existuje tiež teória zníženia stresu, ktorú sformuloval Roger Ulrich, švédsko-americký výskumník v oblasti environmentálnej psychológie. Ulrich okrem iného preslávil štúdiu z roku 1984 publikovanú v prestížnom časopise Science, v ktorej preukázal, že pacienti po operácii žlčníka, ktorí mali z nemocničného okna výhľad na stromy, sa zotavovali rýchlejšie, potrebovali menej liekov proti bolesti a boli prepustení skôr ako pacienti s výhľadom na tehlovú stenu. Táto štúdia sa stala jedným z najcitovanejších dôkazov toho, že vizuálny kontakt s prírodou má merateľný vplyv na fyzické zdravie.
Keď sa všetky tieto poznatky spoja dokopy, vyjde z toho pomerne jasný obraz: príroda nás neupokojuje len preto, že je „pekná" alebo že si pri nej oddýchneme od práce. Pôsobí na nás na viacerých úrovniach súčasne – chemicky prostredníctvom fytoncídov, neurologicky vďaka odľahčeniu pozornostných systémov, psychologicky cez pocit bezpečia a evolučne ukotvenú afinitu k prírodnému prostrediu. Je to komplexný, viacvrstvový mechanizmus, ktorý funguje aj vtedy, keď o ňom nevieme.
Praktická otázka ale znie: ako toto všetko využiť, keď človek žije v paneláku na okraji Prahy, Brna alebo Ostravy a na najbližší les to má pol hodiny autobusom?
Ako preniesť silu prírody do mestského života
Dobrou správou je, že nemusíte žiť na samote uprostred Šumavy, aby ste z kontaktu s prírodou ťažili. Výskumy ukazujú, že aj relatívne krátke a nenáročné formy kontaktu so zeleňou prinášajú preukázateľné benefity. Štúdia publikovaná v roku 2019 v časopise Scientific Reports zistila, že ľudia, ktorí trávili aspoň 120 minút týždenne v prírodnom prostredí, vykazovali výrazne vyššiu mieru subjektívneho zdravia a pohody ako tí, ktorí v prírode netrávili žiadny čas. Pritom nezáležalo na tom, či šlo o jednu dlhšiu návštevu alebo niekoľko kratších – dôležitý bol celkový objem času.
Stodvadsať minút týždenne – to je necelých dvadsať minút denne. Toľko času dokáže nájsť skutočne takmer každý, a to aj v husto zastavanom mestskom prostredí. Stačí sa trochu rozhliadnuť a začať vnímať prírodu tam, kde už je, len ju možno prehliadame.
Mestské parky sú tým najzrejmejším miestom, kde začať. Nejde pritom o to parkom len prejsť cestou z práce, ale vedome v ňom pobudnúť – sadnúť si na lavičku, zavrieť na chvíľu oči a počúvať, aké zvuky prostredie ponúka. Aj relatívne malý park s niekoľkými vzrastlými stromami dokáže vytvoriť mikroklimatický ostrovček, kde je vzduch čistejší, teplota nižšia a hladina hluku redukovaná. Mnohé české mestá navyše v posledných rokoch investujú do revitalizácie zelených plôch – príkladom môže byť pražský park Stromovka, brniansky Lužánky alebo olomoucké Smetanovy sady.
Ale prírodu v meste nemusíte hľadať len v parkoch. Záhradkárčenie a starostlivosť o izbové rastliny sú ďalším spôsobom, ako si prírodu priblížiť. Štúdie z Holandska a Japonska opakovane preukázali, že aj pouhých tridsať minút práce na záhrade znižuje hladinu kortizolu účinnejšie ako tridsať minút čítania v interiéri. Nemáte záhradu? Nevadí – aj balkónové záhradníčenie alebo starostlivosť o bylinky na okennom parapete predstavuje formu kontaktu so živou prírodou, ktorá mozgu pripomína prostredie, v ktorom sa cíti doma.
Zaujímavým konceptom, ktorý sa v posledných rokoch presadzuje v urbanizme aj v individuálnom prístupe k bývaniu, je takzvaný biophilic design – teda začleňovanie prírodných prvkov do architektúry a interiérového dizajnu. Môže ísť o zelené steny, prírodné materiály ako drevo a kameň, vodné prvky, dostatok denného svetla alebo aj pouhé výhľady na zeleň. Kancelárie navrhnuté podľa princípov biofilného dizajnu vykazujú podľa výskumov spoločnosti Human Spaces až o 15 % vyššiu produktivitu zamestnancov a o 6 % vyššiu kreativitu. To je presvedčivý argument aj pre tých, ktorí prírodu vnímajú skôr ako kulisu než ako nutnosť.
Ďalšia praktická stratégia, ako byť viac v prírode aj uprostred mesta, spočíva v prehodnotení každodenných trás a návykov. Namiesto najkratšej cesty do práce vyskúšať tú, ktorá vedie cez park alebo pozdĺž rieky. Namiesto obeda pri počítači si vziať sendvič a zjesť ho vonku pod stromom. Namiesto scrollovania sociálnych sietí pred spaním sa prejsť za súmraku a počúvať nočné zvuky. Tieto drobné zmeny nevyžadujú žiadne špeciálne vybavenie, žiadne vstupné a žiadne cestovanie – len vedomé rozhodnutie dať prírode v každodennom živote trochu viac priestoru.
Pani Marcela z Liberca, učiteľka na základnej škole, opísala svoju skúsenosť slovami: „Začala som každé ráno pred prácou chodiť na dvadsať minút do parku pri škole. Žiadna turistika, žiadne športové oblečenie – jednoducho som tam chodila a pozerala sa na stromy. Po troch týždňoch som si uvedomila, že sa mi prestalo zvierať v žalúdku, keď som ráno vstávala." Jej príbeh nie je ojedinelý a ilustruje to, čo výskumy potvrdzujú: pravidelnosť a vedomá prítomnosť sú dôležitejšie ako dĺžka alebo intenzita pobytu v prírode.
Ako povedal japonský profesor Qing Li: „Les je ako terapeut, ktorý nikdy neúčtuje a má vždycky voľno." V tom je krása forest bathing – je to jedna z mála terapeutických metód, ktorá je zadarmo, nemá vedľajšie účinky a je dostupná prakticky každému.
Stojí za zmienku, že kontakt s prírodou nie je len otázkou individuálneho zdravia, ale aj širšieho vzťahu k životnému prostrediu. Výskumy v oblasti environmentálnej psychológie naznačujú, že ľudia, ktorí trávia viac času v prírode, k nej majú silnejšiu emocionálnu väzbu a sú ochotnejší správať sa ekologicky zodpovedne – triedia odpad, obmedzujú spotrebu, volia udržateľné produkty. Je to logické: ťažko budete chrániť niečo, k čomu nemáte žiadny vzťah. V tomto zmysle forest bathing nie je len wellness trend, ale potenciálne aj cesta k udržateľnejšiemu spôsobu života.
Pre tých, ktorí chcú do kontaktu s prírodou investovať aj prostredníctvom svojho domova, môže byť inšpiráciou voľba prírodných materiálov a ekologických produktov pre domácnosť – od bavlnenej posteľnej bielizne cez drevené doplnky až po prírodnú kozmetiku. Každý taký predmet je drobnou pripomienkou sveta za oknom a môže fungovať ako senzorická kotva, ktorá mozgu pripomína prírodné prostredie aj v interiéri.
Veda za forest bathing je robustná a stále rastie. Každým rokom pribúdajú nové štúdie, ktoré potvrdzujú a rozširujú to, čo intuitívne tušíme od nepamäti – že ľudia potrebujú prírodu rovnako ako príroda potrebuje nás. Nemusíte sa stať lesným pustovníkom ani absolvovať certifikovaný kurz šinrin-joku. Stačí zajtra ráno vyjsť o desať minút skôr, zastaviť sa pod korunou lipy a na chvíľu len dýchať. Ten strom tam na vás čaká.
