Ako zvládať hypermobilitu a udržať kĺby zdravé

Hypermobilita - keď je telo až príliš ohybné

Na prvý pohľad môže pôsobiť ako dar – schopnosť bez ťažkostí sa dotknúť dlaňami zeme, ohnúť palec až k predlaktiu alebo si pohodlne sadnúť do lotosového sedu aj bez jogy. Lenže za nadmernou ohybnosťou sa môže skrývať stav, ktorý má svoje úskalia. Hypermobilita kĺbov totiž nie je vždy len výhodou, ale často aj výzvou. A čím skôr ju rozpoznáme, tým lepšie môžeme predchádzať problémom, ktoré so sebou prináša.

Čo je hypermobilita a prečo sa o nej hovorí viac ako predtým?

Hypermobilita znamená, že kĺby človeka majú väčší rozsah pohybu, než je obvyklé. U niektorých ľudí je vrodená a nespôsobuje im žiadne ťažkosti – hovorí sa, že sú „dvojití". U iných sa však môže spájať s bolesťou, únavou, zraneniami alebo dokonca chronickými ťažkosťami. V takom prípade už nehovoríme len o hypermobilite ako o črte, ale o tzv. syndróme hypermobility.

Zatiaľ čo v minulosti bola hypermobilita často prehliadaná alebo považovaná za obyčajnú zvláštnosť, dnes sa jej venuje väčšia pozornosť. Jedným z dôvodov je rastúce povedomie o jej vplyve na každodenný život, najmä u detí a dospievajúcich.

Ako spoznať, že je telo príliš flexibilné?

Poďme si odpovedať na otázku, ktorú si kladie rada rodičov aj dospelých: Hypermobilita – čo to vlastne znamená v praxi?

Jedným z najčastejších vodítok je tzv. Beightonovo skóre – jednoduchý test, ktorým sa hodnotí flexibilita v niekoľkých kĺboch. Patrí sem napríklad schopnosť:

• ohnúť malíček dozadu nad 90 stupňov,
• dotknúť sa dlaňami podlahy s natiahnutými nohami,
• ohnúť lakeť alebo koleno dozadu,
• palec ohnúť až k predlaktiu.

Ak človek získa 5 a viac bodov z možných 9, je pravdepodobné, že má hypermobilné kĺby.

Ale samotná ohybnosť nestačí. Mnohí ľudia sú pružní a napriek tomu zdraví. Hypermobilita sa stáva problémom vtedy, keď sa začnú objavovať príznaky, ktoré s ňou súvisia. A práve tu začína byť dôležité včasné rozpoznanie.

Hypermobilita u detí - kedy nejde len o šikovnosť

Deti sú prirodzene ohybné a majú mäkšie väzivo než dospelí. U niektorých však táto pružnosť presahuje bežné medze. Hypermobilita u detí sa často prejaví tým, že sa ľahko zrania, majú nestabilné členky, často padajú, sťažujú sa na bolesť nôh alebo rúk – najmä po fyzickej aktivite.

Napríklad osemročná Adelka z Brna, ktorá miluje gymnastiku, začala opakovane trpieť bolesťami kolien a zápästí. Po niekoľkých návštevách lekára a fyzioterapeuta sa ukázalo, že má výrazne hypermobilné kĺby. Jej rodičia sa najprv obávali, že bude musieť so športom prestať. Vďaka cielenému cvičeniu ale začala posilňovať stabilizačné svaly a bolesti postupne ustúpili.

Práve fyzioterapia hrá u detí s týmto problémom kľúčovú úlohu. Pomáha nielen zmierniť príznaky, ale tiež predchádzať zraneniam, ktorým sú hypermobilné deti viac vystavené. Dôležité je tiež primerané zaťaženie – prílišná pasivita škodí rovnako ako extrémne športové výkony.

Príznaky, ktoré nemožno prehliadať

Príznaky hypermobility sa môžu líšiť podľa veku a miery postihnutia. U niektorých ľudí sa prejavia len ľahkými bolesťami pri väčšej záťaži, u iných prerastajú do chronických ťažkostí. Medzi bežné symptómy patria:

• bolesti kĺbov aj bez zjavnej príčiny,
• opakované vykĺbenie alebo podvrtnutie,
• únava, najmä po dlhšom státí alebo chôdzi,
• „vŕzganie" alebo „preskakovanie" v kĺboch,
• problémy s rovnováhou a koordináciou,
• problémy s držaním tela.

U niektorých ľudí sa hypermobilita spája aj s inými ťažkosťami – napríklad tráviacimi problémami, častými bolesťami hlavy alebo dokonca úzkosťami. To je spôsobené tým, že hypermobilita môže byť súčasťou širšieho spektra porúch spojivového tkaniva, ako je napríklad Ehlers-Danlosov syndróm. Nie vždy sa však jedná o vážne ochorenie – často ide len o samostatnú črtu, ktorá vyžaduje väčšiu starostlivosť a pozornosť.

Výskumy uvádzajú, že mierna forma hypermobility sa vyskytuje až u 10–15 % populácie, pričom je častejšia u žien ako u mužov. U detí môže byť číslo ešte vyššie, pretože kĺbová laxita s vekom obyčajne klesá.

Ako si poradiť s prílišnou ohybnosťou?

Ak sa hypermobilita stáva problémom, je zásadné nájsť správny prístup. Nejedná sa o chorobu v pravom slova zmysle – skôr o telesnú dispozíciu, s ktorou sa dá pracovať.

Základom je posilňovanie hlbokého stabilizačného systému, tzv. core. Čím silnejšie sú svaly okolo kĺbov, tým menšie je riziko ich preťažovania a zranenia. Vhodné sú aktivity ako pilates, jóga (v miernom prevedení), cvičenie na lopte alebo pod dohľadom fyzioterapeuta.

Dôležitá je aj správna obuv a podpora klenby, najmä u detí – tie s hypermobilnými členkami môžu mať tendenciu k prepadnutej nožnej klenbe, čo vedie k ďalším ťažkostiam s držaním tela.

A čo sa týka športu? V žiadnom prípade nie je nutné sa mu vyhýbať – naopak, pohyb je v rámci možností odporúčaný. Len je potrebné vyberať aktivity, ktoré nezaťažujú kĺby nadmerne a udržiavajú telo v rovnováhe. Napríklad plávanie, nordic walking alebo tanec môžu byť vhodnými alternatívami.

Psychická stránka hrá rovnako rolu. Ľudia, ktorí dlhodobo trpia bolesťami alebo únavou bez jasnej diagnózy, môžu byť frustrovaní alebo mať pocit, že „si vymýšľajú". V takom prípade je dôležité pochopenie okolia aj informovaný lekársky prístup.

Kedy je čas navštíviť odborníka?

Ak si niekto všimne, že on alebo jeho dieťa má výrazne pohyblivé kĺby spojené s bolesťou alebo únavou, je vhodné poradiť sa s pediatrom, ortopédom alebo fyzioterapeutom. Ten môže navrhnúť vhodné cvičenie, a ak je treba, odporučiť aj ďalšie vyšetrenia.

Na Slovensku sa problematikou hypermobility stále častejšie zaoberajú špecializovaní fyzioterapeuti a pracoviská zamerané na pohybový aparát. Dobrou správou je, že pri včasnom zásahu a vhodne nastavenom režime možno väčšinu ťažkostí účinne zvládnuť.

Ako hovorí fyzioterapeutka Mgr. Jana Tichá z pražského centra pohybovej terapie: „Ľudia s hypermobilitou majú často pocit, že sa s ich telom deje niečo zlé. V skutočnosti majú len inak nastavené limity – a keď sa naučia svoje telo vnímať a správne používať, môžu žiť plnohodnotný a aktívny život."

A práve v tom spočíva kľúč – nepotláčať pohyblivosť, ale naučiť sa s ňou zaobchádzať. Rozpoznanie hypermobility nie je dôvodom na strach, ale príležitosťou lepšie porozumieť svojmu telu.