Hikikomori alebo izolácia u dospelých žien rastie po celom svete
Slovo „hikikomori" pochhádzí z japončiny a v preklade znamená približne „stiahnuť sa dovnútra" alebo „byť uzavretý". Japonský psychiater Tamaki Saitō tento termín prvýkrát opísal v 90. rokoch minulého storočia ako stav, keď človek prestane opúšťať domov na dobu dlhšiu ako šesť mesiacov a vyhýba sa akémukoľvek sociálnemu kontaktu. Pôvodne sa predpokladalo, že ide takmer výhradne o problém mladých japonských mužov, ktorí nedokázali zvládnuť tlak na výkon v školskom a pracovnom prostredí. Dnes už však vieme, že táto predstava bola neúplná – a možno zámerne zjednodušená. Hikikomori sa totiž čoraz častejšie týka aj dospelých žien, a to nielen v Japonsku, ale po celom svete vrátane Európy.
Prečo sme o tom tak dlho nevedeli? Odpoveď je prekvapivo jednoduchá: ženy sa izolujú inak. Ich uzavretie býva menej nápadné, sociálne prijateľnejšie a okolím ľahšie prehliadnuteľné. Zatiaľ čo mladý muž zavretý v izbe vzbudzuje pozornosť, žena, ktorá sa stará o domácnosť, nepracuje a nevychádza von, môže byť vnímaná ako „tá, čo sa venuje rodine" alebo „introvertný typ". Spoločnosť jej túto neviditeľnosť v istom zmysle dovoľuje – a práve preto je situácia mnohých žien taká závažná.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Prečo ženy zostávajú neviditeľné
Výskum publikovaný v odbornom časopise World Psychiatry ukázal, že celosvetový výskyt hikikomori je výrazne vyšší, než sa pôvodne odhadovalo, a že ženy tvoria nezanedbateľnú časť postihnutých. Problém však spočíva v tom, že ženská izolácia býva maskovaná rolami, ktoré im spoločnosť prisudzuje. Starostlivosť o domácnosť, starosť o deti alebo chorých príbuzných – to všetko sú legitímne dôvody na to, aby žena nevychádzala von, bez toho aby si to ktokoľvek všimol.
Predstavte si tridsaťpäťročnú ženu žijúcu v stredne veľkom meste. Prestala chodiť do práce po materskej dovolenke, pretože sa „nestihla vrátiť". Postupne obmedzila kontakt s kamarátkami – najprv odkladala stretnutia, potom prestala odpovedať na správy. Nakupuje výhradne online, jedlo necháva dovážať. Jej partner pracuje, deti chodia do škôlky. Ona je doma, sama, každý deň, a nikomu to nepripadá zvláštne. Dokonca ani jej samotnej nie – aspoň nie spočiatku. Taký príbeh nie je výnimočný. Je typický.
Ženská izolácia sa rozvíja pomaly a nenápadne, takmer vždy pod zámienkou, ktorá znie rozumne: únava, starostlivosť o druhých, potreba pokoja. Práve táto postupnosť ju robí tak záludnou. Nejde o dramatický zlom, ale o sériu malých rozhodnutí, z ktorých každé jednotlivo dáva zmysel, ale ich súčet vytvorí pevnú stenu medzi ženou a svetom.
Psychológovia upozorňujú, že za hikikomori u žien veľmi často stojí kombinácia úzkostných porúch, depresie a traumy – pričom všetky tieto faktory býva u žien diagnostikované neskoro alebo vôbec. Podľa dát Svetovej zdravotníckej organizácie trpí depresiou približne dvakrát viac žien ako mužov, pričom veľká časť z nich nikdy nevyhľadá odbornú pomoc. Izolácia potom funguje ako úľavová stratégia – krátkodobo znižuje úzkosť, dlhodobo ju prehlbuje.
Je dôležité rozlišovať medzi zámernou samotou, ktorá môže byť zdravá a obnovujúca, a patologickou izoláciou, ktorá človeka postupne ochromuje. Filozofka a spisovateľka May Sarton napísala: „Byť sama so sebou je pre mňa nesmierne dôležité. Ale byť uväznená sama so sebou – to je peklo." Práve táto hranica – medzi zdravou samotou a uväznením – je v prípade hikikomori kľúčová a zároveň veľmi ťažko rozpoznateľná.
Tichá epidémia modernej doby
Pandémia COVID-19 celú situáciu dramaticky zhoršila. Lockdowny normalizovali pobyt doma do tej miery, že mnoho žien, ktoré sa už pohybovali na hranici izolácie, túto hranicu ticho prekročilo – a späť sa nevrátili. Domov sa stal nielen útočiskom, ale aj väzením, pričom steny medzi týmito dvoma polohami sú tenké a ľahko prehliadnuteľné.
Digitálne technológie v tomto kontexte hrajú dvojznačnú rolu. Na jednej strane umožňujú izolovaným ženám udržiavať aspoň minimálny kontakt s okolitým svetom – cez sociálne siete, videohovory alebo online komunity. Na druhej strane paradoxne izoláciu prehlbujú, pretože znižujú nutnosť fyzického kontaktu na absolútne minimum. Keď možno vybaviť všetko z pohovky – nakúpiť, pracovať, komunikovať, baviť sa – motivácia opustiť domov sa vytrácí. A s ňou aj schopnosť to urobiť.
Sociálne siete navyše pridávajú vrstvu porovnávania, ktorá je pre ženy s tendenciou k izolácii obzvlášť toxická. Neustály prúd obrazov „dokonalých životov" ostatných žien posilňuje pocit vlastnej nedostatočnosti a hanby – a hanba je jedným z najsilnejších motorov hikikomori. Hanba hovorí: nie som dosť dobrá na to, aby som bola vonku. Nie som dosť dobrá na to, aby ma niekto videl.
Výskumníci z japonskej Národnej polície a zdravotného ministerstva odhadujú, že v Japonsku žije v rôznej miere izolácie viac ako milión ľudí. Európske štúdie naznačujú, že situácia na starom kontinente nie je o mnoho lepšia – len menej zdokumentovaná. V Českej republike dosiaľ neexistujú systematické dáta o výskyte hikikomori, čo samo o sebe vypovedá o tom, ako málo je táto téma v tuzemskom prostredí reflektovaná.
Pritom signály sú všade okolo nás. Sú to ženy, ktoré prestali prichádzať na susedské akcie. Kamarátky, ktoré vždy nájdu dôvod, prečo sa nemôžu stretnúť. Kolegyne, ktoré zmizli zo záběru po rodičovskej dovolenke. Sestry, ktoré „sú v poriadku, len potrebujú pokoj". Táto neviditeľnosť nie je náhoda – je dôsledkom toho, ako spoločnosť ženám dovoľuje (alebo skôr nebráni) zmiznúť.
Dôležitú rolu zohráva aj perfekcionizmus, ktorý je u žien štatisticky výraznejší ako u mužov a ktorý sa v kontexte hikikomori prejavuje špecifickým spôsobom. Žena sa nestiahne preto, že by sa vzdala – stiahne sa preto, že sa bojí zlyhať. Bojí sa, že nebude dosť vtipná, dosť pekná, dosť úspešná, dosť zaujímavá. A pretože vonku hrozí hodnotenie a porovnávanie, radšej zostane tam, kde je bezpečno. Doma. Sama.
Fyzické zdravie pritom nesmie zostať bokom pozornosti. Dlhodobá sedavosť, nedostatok prirodzeného svetla, narušený spánkový rytmus a zanedbávaná strava – to všetko sú sprievodné javy izolácie, ktoré sa postupne podpisujú na tele. Pohyb, čerstvý vzduch a prirodzené svetlo sú pritom vedecky preukázanými faktormi podporujúcimi psychickú rovnováhu. Štúdia publikovaná v časopise JAMA Psychiatry opakovane potvrdila, že pravidelný pohyb vonku znižuje riziko depresie o desiatky percent. Izolácia tento prirodzený mechanizmus obrany úplne blokuje.
Starostlivosť o vlastné telo a prostredie, v ktorom žena žije, sa pritom môže stať jedným z prvých krokov späť. Nejde o veľké gestá, ale o malé rituály – ranná šálka čaju pri okne, starostlivosť o izbovú rastlinu, vedomý výber potravín, ktoré telu prospievajú. Zdravý životný štýl v tom najširšom zmysle – ako starostlivosť o seba, o svoje prostredie a o svoj vzťah k svetu – môže byť tichým mostom z izolácie späť k životu. Nejde o liečbu, ale o kotvy, ktoré pripomínajú, že telo aj myseľ potrebujú starostlivosť a kontakt so svetom.
Ako však izoláciu rozpoznať – u seba alebo u niekoho blízkeho? Existuje niekoľko varovných signálov, ktoré stoja za pozornosť:
- Postupné obmedzovanie sociálnych aktivít bez zjavného vonkajšieho dôvodu
- Vyhýbanie sa telefonátom a osobným stretnutiam, pričom komunikácia prebieha výhradne písomne alebo vôbec
- Pocit úľavy pri rušení plánov a narastajúca úzkosť pri predstave opustenia domova
- Strata záujmu o aktivity, ktoré predtým prinášali radosť
- Narastajúca závislosť na online prostredí ako náhrade za reálne vzťahy
- Hanba a pocit, že „nie som dosť dobrá" na kontakt s okolitým svetom
Ak sa v týchto signáloch niekto spoznáva, je dôležité vedieť, že nejde o slabosť ani o zlyhanie. Hikikomori nie je voľba – je to reakcia psychiky na preťaženie, traumu alebo dlhodobo neuspokojené potreby. A ako každá reakcia má svoju príčinu, ktorú možno pomenovať a adresovať.
Odborná pomoc – či už vo forme psychoterapie, psychiatrickej starostlivosti alebo svojpomocných skupín – je v takých prípadoch kľúčová. V Českej republike možno kontaktovať napríklad Centrum duševného zdravia alebo využiť online platformy pre psychologické poradenstvo, ktoré sú pre ženy v izolácii prirodzene dostupnejšie ako fyzická návšteva ordinácie.
Hikikomori u dospelých žien je téma, ktoré si zaslúži hlasitú pozornosť – práve preto, že sa deje v tichu. Deje sa za zatvorenými dverami, pod rúškom každodennosti, s tvárou, ktorá na prvý pohľad nevyzerá ako tvár človeka v núdzi. A možno práve preto je také naliehavé o tom hovoriť – kým je ešte komu načúvať.
