Vyskúšajte pohybové návyky inšpirované inými kultúrami
Každá kultúra na svete si za stáročia vyvinula vlastný prístup k pohybu, telu a fyzickej aktivite. Zatiaľ čo na Západe sme si zvykli na posilňovne, bežecké pásy a štruktúrované športové tréningy, mnohé iné tradície pristupujú k pohybu úplne odlišne – prirodzenejšie, hravejšie a s hlbším prepojením tela, mysle i každodenného života. Pohybové návyky inšpirované inými kultúrami sa v posledných rokoch dostávajú do popredia záujmu nielen medzi nadšencami zdravého životného štýlu, ale aj medzi vedcami a lekármi, ktorí hľadajú udržateľné alternatívy ku klasickému cvičeniu.
Niet divu. Globálne štatistiky sú varovné – podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpí nedostatkom pohybu približne 1,8 miliardy dospelých ľudí na celom svete. A pritom riešenie možno leží priamo pred nami, skryté v tradíciách národov, ktoré pohyb nikdy nepovažovali za povinnosť, ale za prirodzenú súčasť bytia.
Japonský koncept, ktorý mení pohľad na prechádzky, je jedným z najznámejších príkladov. Shinrin-yoku, po slovensky približne „kúpeľ v lese", nie je len obyčajná prechádzka prírodou. Ide o vedomé ponorenie sa do lesného prostredia pomocou všetkých zmyslov – vnímať vôňu živice, načúvať šumeniu lístia, sledovať hru svetla medzi vetvami. Japonský Národný inštitút pre lesnú medicínu zdokumentoval, že pravidelné shinrin-yoku znižuje hladinu kortizolu, krvný tlak i srdcový tep, pričom posilňuje imunitný systém vďaka fytoncidom – prchavým látkam, ktoré stromy prirodzene uvoľňujú. Táto prax sa dnes šíri po celom svete a stáva sa súčasťou preventívnej medicíny v Kórei, Fínsku i niektorých častiach Nemecka.
Keď sa presunieme na druhý koniec sveta, narazíme na brazílske capoeira – pohybové umenie, ktoré stiera hranicu medzi tancom, bojovým športom a hrou. Vzniklo ako forma odporu zotročených Afričanov v Brazílii v 16. a 17. storočí a dodnes si zachováva svojho revolučného ducha. Capoeira nevyžaduje žiadne vybavenie, rozvíja koordináciu, silu, flexibilitu i rytmické cítenie a zároveň buduje silné komunitné väzby. Kto niekedy videl skupinu hráčov capoeira v akcii, vie, o čom je reč – telá sa pohybujú s gráciou a silou zároveň, sprevádzané živou hudbou berimbau. Práve tento sociálny a hudobný rozmer robí z capoeira niečo viac než len cvičenie: je to spôsob bytia vo svete.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Pohyb ako každodenný rituál, nie výnimočná udalosť
Jedným z najdôležitejších poznatkov, ktoré možno od iných kultúr prevziať, je samotný postoj k pohybu. V mnohých ázijských krajinách – najmä v Číne, Japonsku alebo Vietname – nie je cvičenie oddelené od každodenného života. Starší ľudia sa schádzajú na verejných priestranstvách za svitania, aby spoločne cvičili tai chi alebo qi gong. Pomalé, plynulé pohyby týchto disciplín nie sú len fyzickým cvičením – sú meditáciou v pohybe, spôsobom, ako uviesť telo a myseľ do rovnováhy pred začiatkom dňa.
Výskumy potvrdzujú ich účinnosť. Štúdia publikovaná v časopise The British Journal of Sports Medicine ukázala, že pravidelné cvičenie tai chi výrazne zlepšuje rovnováhu, znižuje riziko pádov u seniorov a zmierňuje príznaky chronickej bolesti. A čo je dôležité – ide o aktivitu prístupnú prakticky každému, bez ohľadu na vek, kondíciu alebo finančné možnosti.
Podobne fascinujúci je prístup Škandinávcov, konkrétne Nórov a Fínov, k pojmu friluftsliv – voľnočasovému pobytu v prírode ako základnej životnej filozofii. Friluftsliv nie je šport ani cielená aktivita. Je to spôsob myslenia, ktorý hovorí, že čas strávený vonku – či už ide o hubárčenie, lyžovanie, plávanie v jazere alebo jednoducho sedenie pri ohni – má svoju vlastnú hodnotu nezávislú od výkonu či spálených kalórií. Tento prístup sa odráža aj vo vysokej kvalite života a psychickej pohode obyvateľov severských krajín, ktoré pravidelne obsadzujú popredné priečky v medzinárodných prieskumoch spokojnosti.
Vezmime si ako príklad tridsaťročnú Luciu z Prahy, ktorá sa po rokoch strávených v posilňovni prestala cítiť motivovaná. Prihlásila sa na kurz capoeira a začala cez víkendy praktizovať shinrin-yoku v okolitých lesoch. „Prestala som cvičiť preto, aby som vyzerala určitým spôsobom. Začala som sa pohybovať, pretože ma to baví a napĺňa," opísala svoju premenu. Dnes je pohyb pre ňu prirodzenou súčasťou dňa, nie položkou na zozname povinností.
Africký kontinent ponúka ďalšiu perspektívu, ktorá na Západe stále zostáva nedocenená. V mnohých subsaharských kultúrach je tanec neoddeliteľnou súčasťou každodenného a komunitného života – osláv, rituálov, smútku i radosti. Afro dance alebo mbaqanga tanec nie sú vystúpením pre publikum, ale kolektívnym telesným vyjadrením, do ktorého sa zapojí celá komunita. Rytmus a kolektívny pohyb majú preukázateľné psychologické benefity – výskum Oxfordskej univerzity zistil, že synchronizovaný skupinový pohyb zvyšuje hladinu endorfínov výraznejšie než pohyb individuálny. Inými slovami, pohybovať sa spoločne je jednoducho lepšie.
India prispela svetu jógou – systémom fyzických i mentálnych cvičení starým viac ako 5 000 rokov, ktorého popularita na Západe neustále rastie. Je však dôležité rozlišovať medzi komerčne upravenou verziou jógy a jej tradičnými koreňmi. Pôvodný systém nebol zameraný na fyzický výkon ani na estetiku tela, ale na harmonizáciu dychu, pohybu a vedomia. Ájurvédska tradícia, z ktorej jóga vychádza, pristupuje k pohybu individuálne – rôzne typy tela a temperamentu potrebujú rôzne druhy aktivity. Tento personalizovaný prístup je presne tým, čo moderná športová veda začína pomaly objavovať.
Čo si z týchto tradícií vziať pre vlastný život
Pohybové návyky rôznych svetových kultúr majú napriek svojej rozmanitosti jedno spoločné: pohyb nie je oddelený od života, ale je jeho prirodzenou súčasťou. Nie je vyhradený na konkrétnu hodinu v telocvični, ale preniká celým dňom – ranným rituálom, prechádzkou do práce, tancom po večeri, hrou s deťmi.
Ako teda preniesť túto múdrosť do stredoeurópskeho kontextu? Nejde o to kopírovať cudzie kultúry do posledného detailu. Ide o to prijať ich základnú filozofiu a prispôsobiť ju vlastnému životu. Niekoľko konkrétnych inšpirácií:
- Prijať pohyb ako súčasť každodenných rituálov – krátke cvičenie ráno po prebudení alebo večer pred spaním, inšpirované tai chi alebo qi gong
- Tráviť čas v prírode vedome – namiesto rýchlej prechádzky so slúchadlami skúsiť ísť pomaly, bez telefónu, a vnímať okolie všetkými zmyslami
- Zapojiť sociálny rozmer – hľadať pohybové aktivity, ktoré možno zdieľať s druhými, či už ide o skupinový tanec, capoeira alebo spoločné výlety
- Oslobodiť sa od výkonnostného myslenia – pohyb nemusí byť vždy merateľný, optimalizovaný ani zaznamenávaný v aplikácii
Ako povedal zakladateľ modernej kinantropológie a priekopník výskumu pohybu Johan Huizinga: „Hra je staršia ako kultúra." A práve hravosť – ten prirodzený, radostný pohyb bez cieľa a výkonu – je možno tým, čo nám v našej prehnanej optimalizovanej kultúre najviac chýba.
Je tiež dôležité spomenúť, že tieto prístupy nie sú v rozpore s modernou vedou, ale naopak ju dopĺňajú. Epigenetické výskumy ukazujú, že pravidelný, prirodzený pohyb – najmä ten na čerstvom vzduchu a v premenlivom teréne – aktivuje iné genetické mechanizmy než pohyb v kontrolovanom prostredí posilňovne. Telo sa vyvíjalo po milióny rokov v prírodnom prostredí a stále reaguje na jeho podnety spôsobmi, ktoré umelé prostredie jednoducho nedokáže plne nahradiť.
Udržateľný životný štýl pritom nie je len o tom, čo jeme alebo ako nakupujeme. Je to aj o tom, ako sa hýbeme – či pohyb vnímame ako povinnosť alebo ako dar, ako výkon alebo ako radosť, ako individuálnu aktivitu alebo ako spôsob prepojenia s druhými a s prírodou. Pohybové tradície sveta nám v tomto ohľade ponúkajú nevyčerpateľnú studnicu inšpirácie – stačí sa len otvoriť a načúvať. A možno urobiť prvý krok – doslova.
