Multitasking vyčerpáva mozog, pretože ho núti k neustálemu prepínaniu pozornosti
Ešte pred pár rokmi bol multitasking takmer synonymom pre schopnosť „stíhať". V pracovných inzerátoch sa objavoval ako výhoda, v kanceláriách sa nosil ako odznak výkonnosti a doma sa stal tichým štandardom: jednou rukou odpovedať na správy, druhou miešať večeru, do toho kontrolovať úlohy detí a v hlave už plánovať zajtrajšok. Lenže čím viac sa tento spôsob fungovania zabýval, tým častejšie sa začalo hovoriť o tom, že multitasking vyčerpáva mozog a že v dlhodobom horizonte neprináša úsporu času, ale skôr únavu, podráždenosť a pocit, že sa človek „nezastaví" ani v okamihu, keď by mal odpočívať. Prečo sa to deje? A ako z toho von, bez toho, aby sa život zrútil na hromadu nesplnených povinností?
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Prečo multitasking vyčerpáva mozog (a prečo to nie je len pocit)
Mozog nie je navrhnutý tak, aby robil niekoľko náročných vecí naraz. Keď sa hovorí o multitaskingu, často ide v skutočnosti o rýchle prepínanie pozornosti: chvíľu e-mail, chvíľu tabuľka, chvíľu telefón, potom späť k e-mailu. Zvonku to môže vyzerať ako paralelný výkon, ale vo vnútri sa odohráva séria drobných „reštartov". Každé prepnutie stojí energiu, zvyšuje chybovosť a uberá kapacitu na hlbšie sústredenie.
V psychológii a neurovedách sa pre tento jav používa pojem „switching cost", teda cena za prepnutie. Nejde o žiadnu akademickú hru: v praxi to znamená, že po každom vyrušení sa mozog musí zorientovať, kde skončil, čo bolo cieľom a aký je ďalší krok. A pretože sa prepína čoraz častejšie – notifikácie, chaty, rýchle otázky, sociálne siete – rastie aj únava. Niet divu, že sa potom večer dostaví pocit, že deň bol plný činnosti, ale výsledkov akosi pomálo.
K tomu sa pridáva ďalšia vrstva: multitasking často drží mozog v pohotovosti. Aj keď sa zrovna „nič nedeje", časť pozornosti stráži, či nepríde správa, či niekto neodpovie, či sa neobjaví ďalšia úloha. Telo aj hlava tak zostávajú v miernom napätí. Práve preto sa v bežnej reči čoraz častejšie spája multitasking a stres – nejde len o to, že je toho veľa, ale že sa toho veľa deje naraz a bez jasných hraníc.
Pre základnú orientáciu, ako funguje pozornosť a prečo je prepínanie také nákladné, sa hodia napríklad prehľadné materiály od American Psychological Association o strese a fungovaní psychiky (nie sú jediným zdrojom, ale patria k tým spoľahlivým). Podobne užitočný kontext ponúka aj NHS v časti venovanej duševnej pohode a práci so stresom.
Jeden detail je pritom prekvapivo dôležitý: mozog má rád dokončovanie. Keď sa úlohy nedokončujú, ale len sa „načrtnú", vzniká v hlave šum nedoriešených koncov. To zvyšuje vnútorný tlak a posilňuje pocit, že je potrebné stále niečo strážiť. Výsledkom môže byť vyčerpanie, ktoré neprichádza ako dramatický kolaps, ale ako postupné „vyhasínanie": horší spánok, menšia trpezlivosť, klesajúca motivácia a pocit, že aj jednoduché veci stoja nečakane veľa síl.
„Niekedy nie je problém v tom, že je toho veľa, ale že sa to deje bez priestoru medzi tým."
Multitasking a stres: nenápadná špirála, ktorá sa tvári ako produktivita
Stres sám o sebe nie je vždy zle. Krátkodobo môže pomôcť sústrediť sa, dodať energiu a zvládnuť náročnú situáciu. Problém nastáva, keď sa stres stane kulisou každého dňa. A presne k tomu multitasking často vedie: mozog je stále v režime „reakcie", namiesto aby mal čas prejsť do režimu „tvorby" alebo „odpočinku".
Multitasking navyše posilňuje pocit, že je človek neustále pozadu. Prečo? Pretože prepínanie vytvára dojem, že sa rieši veľa vecí, ale zároveň sa málokedy niečo dotiahne do konca. Vzniká tak paradox: čím viac sa človek snaží „stíhať všetko", tým viac má pocit, že nič nestíha. A to je živná pôda pre úzkostné myšlienky typu „musím pridať", „nesmiem vypnúť", „keď hneď neodpoviem, niečo sa stane".
Do toho vstupuje aj sociálna rovina. V mnohých tímoch sa rýchla reakcia zamieňa za spoľahlivosť. Kto odpovie do minúty, vyzerá angažovane. Kto odpovie za hodinu, môže pôsobiť, že „nebol pri tom". Lenže také nastavenie je dlhodobo neudržateľné. Vytvára tlak na permanentnú dostupnosť a posúva hranice práce až do voľného času. Ak sa k tomu pridá domácnosť, starostlivosť o deti alebo rodičov, je zadelané na chronické preťaženie.
Reálny príklad to ukazuje až bolestne jasne. Predstavme si bežné popoludnie: človek príde z práce, cestou domov vybaví pár telefonátov, doma otvorí notebook „len na chvíľu", aby dopovedal e-mail. Do toho sa varí, niekto niečo potrebuje, telefón vibruje, v hlave beží zoznam povinností. Večer potom síce prebehne množstvo drobných akcií, ale zostane pocit, že nič nebolo poriadne. A keď si konečne sadne, mozog ešte chvíľu „ide" – namiesto pokoja sa dostaví bezmyšlienkovité scrollovanie, pretože ticho je zrazu nezvyklé. Toto je presne moment, keď sa multitasking a stres spájajú v jeden celok: telo je doma, ale nervový systém stále v práci.
Dlhodobé preťaženie sa môže prejavovať aj fyzicky – napätím v ramenách, bolesťami hlavy, zažívaním, častejšou chorobnosťou. Nie je to nutne priamy dôkaz „multitaskingu", ale skôr signál, že organizmus nemá dosť priestoru na regeneráciu. Pre širší kontext, ako stres ovplyvňuje telo, sa dá vychádzať napríklad z informácií od World Health Organization k duševnému zdraviu a významu prevencie.
Tipy, ako zvládať stres a nesnažiť sa všetko zvládnuť
Znie to jednoducho, ale je to zásadné: cesta von nevedie cez ešte lepší multitasking. Vedie cez návrat k prioritám, rytmu a hraniciam. To neznamená stať sa „pomalším človekom". Znamená to stať sa človekom, ktorý má energiu nielen na výkon, ale aj na život.
Keď sa má robiť jedna vec, nech je to naozaj jedna vec
Jedným z najúčinnejších krokov je zaviesť si krátke bloky sústredenia. Nemusí to byť hneď hodina v úplnom tichu. Aj 20–30 minút, keď je vypnuté upozornenie a otvorená len jedna vec, urobí rozdiel. Mozog sa prestane trhať medzi úlohami a začne sa vracať do hlbšieho sústredenia. Často sa ukáže, že práca, ktorá sa „v multitaskingu" ťahá celé dopoludnie, je v skutočnosti hotová za polovicu času.
Pomáha aj drobnosť, ktorá znie banálne: zavrieť okná a aplikácie, ktoré sa práve nepoužívajú. Nie preto, že by človek nemal disciplínu, ale pretože mozog reaguje na podnety aj bez vedomého rozhodnutia. Každá ikona, každé číslo pri neprečítaných správach je malý háčik na pozornosť.
Vnútorný tlak často nevzniká z úloh, ale z očakávaní
Mnoho stresu sa netýka samotného množstva práce, ale predstavy, že všetko musí byť hotové hneď a najlepšie perfektne. Lenže život je skôr prúd než zoznam. Keď sa nastaví realistická latka, paradoxne sa zvýši aj kvalita – pretože sa pracuje s čistejšou hlavou.
V praxi to môže znamenať jednoduchú vetu, ktorú stojí za to si občas pripomenúť: „Nemusí to byť dokonalé, musí to byť udržateľné." Udržateľnosť sa mimochodom netýka len ekológie, ale aj tempa života. Rovnako ako sa v domácnosti oplatí prejsť na šetrnejšie návyky postupne, aj psychika potrebuje zmeny, ktoré sú realizovateľné dlhodobo, nie len týždeň.
Malé rituály, ktoré vracajú pokoj do dňa
Stres sa často tvári ako niečo, čo sa rieši až „až bude čas". Lenže čas sa v multitaskingu obyčajne neobjaví sám od seba. Preto fungujú krátke rituály, ktoré sú tak malé, že sa nedajú odmietnuť.
Jeden praktický postup, ktorý je možné skúsiť bez veľkých plánov:
- Dvakrát denne 3 minúty bez obrazovky (ráno a popoludní): pár hlbších nádychov, pohľad z okna, preťahovanie krku a ramien – nič viac, ale pravidelne.
Taká drobnosť môže pôsobiť smiešne vedľa veľkých úloh, lenže práve tým sa líši od „veľkých predsavzatí". Je realistická. A pravidelnosť je pre nervový systém často dôležitejšia než intenzita.
Hranice nie sú luxus, ale základná hygiena
Jedným z najväčších zdrojov vyčerpania je rozmazanie hraníc: práca preteká do večera, voľno preteká do práce, odpočinok je len „pauza medzi e-mailmi". Ak je to možné, oplatí sa zaviesť aspoň jednu jasnú hranicu – napríklad že po určitej hodine sa už neotvára pracovná pošta. Nie vždy to ide stopercentne, ale aj čiastočné dodržiavanie má efekt. Mozog začne veriť, že existuje čas, keď nemusí byť v strehu.
Rovnako dôležitá je hranica voči notifikáciám. Nie je nutné byť radikálny, ale vypnutie väčšiny upozornení (alebo aspoň ich stíšenie) býva jeden z najrýchlejších spôsobov, ako znížiť tlak. Človek potom správy kontroluje vedome, namiesto aby ho kontrolovali ony.
Spánok ako protiváha vyčerpania, nie odmena za výkon
Keď sa povie vyčerpanie, často sa hovorí o dovolenke alebo víkende. Lenže najdôležitejšia regenerácia sa odohráva každú noc. Multitasking má tendenciu zhoršovať zaspávanie, pretože mozog je naučený na prepínanie a vyhľadávanie stimulov. Ak večer končí pri obrazovke, prechod do pokoja je ťažší.
Pomáha jednoduchý kompromis: posledných 30 minút pred spaním bez rýchlych podnetov. Nemusí to byť „dokonalá spánková hygiena". Stačí vymeniť spravodajstvo a sociálne siete za niečo pomalšie: sprchu, čítanie, tichú hudbu, krátke vypísanie myšlienok na papier. Mozog tým dostáva signál, že už nemusí reagovať.
Prečo sa „nesnažiť všetko zvládnuť" nie je rezignácia
V kultúre výkonu sa môže zdať, že ubrať je to isté ako prehrať. Lenže snaha zvládnuť úplne všetko často vedie k tomu, že sa nezvládne to najdôležitejšie: zdravie, vzťahy, dlhodobá stabilita. Prestať sa snažiť byť všade a pri všetkom neznamená byť ľahostajný. Znamená to vedome voliť, čo má prioritu, a čo môže počkať.
Prakticky to môže vyzerať tak, že sa každý deň vyberú dve až tri veci, ktoré naozaj posunú život alebo prácu dopredu, a zvyšok sa berie ako bonus. Toto nastavenie je prekvapivo oslobodzujúce: človek má šancu zažiť dokončenie, a tým aj pocit kompetencie, namiesto nekonečného doháňania.
A čo keď sa ozve obava, že bez multitaskingu to nepôjde? Často pomôže pozrieť sa na to z druhej strany: koľko energie sa dnes spotrebuje len na prepínanie, stráženie a „udržiavanie v obraze"? Keby sa časť tej energie vrátila do sústredenia a odpočinku, výsledkom môže byť viac hotovej práce aj viac pokoja.
V tom je možno najväčší paradox celej doby: spomaliť neznamená stratiť tempo. Znamená to prestať páliť palivo zbytočne. Multitasking môže krátkodobo pôsobiť ako riešenie, ale dlhodobo je to často cesta k tomu, že sa z bežnej únavy stane vyčerpanie a zo stresu bežný stav. Akonáhle sa ale vráti priestor na jednu vec v jeden čas, začnú sa meniť aj drobnosti – tón komunikácie, kvalita spánku, chuť niečo tvoriť, trpezlivosť doma.
Nakoniec nejde o to, mať dokonale „zenový" život bez povinností. Ide o to, aby povinnosti nepohltili všetku pozornosť a aby mozog nemusel fungovať ako prepínač bez vypínača. A nie je to vlastne celkom rozumná ambícia? Stíhať život tak, aby v ňom zostalo miesto aj na to, čo sa nedá odškrtnúť zo zoznamu.
