Popôrodná depresia sa týka aj mužov
Keď sa povie popôrodná depresia, väčšina ľudí si okamžite vybaví matku, ktorá sa potýka s emočným vyčerpaním po narodení dieťaťa. Je to logické – o popôrodnej depresii u žien sa hovorí stále častejšie, vznikajú podporné programy, osvetové kampane a odborné poradne. Málokto si ale uvedomuje, že úplne rovnaký problém môže postihnúť aj čerstvého otca. Popôrodná depresia u otcov je téma, ktoré dlho zostávalo v tieni, a hoci naň odborníci upozorňujú už mnoho rokov, v spoločnosti stále pretrváva akési mlčanie. Akoby muž nemal právo na to, aby ho príchod nového človeka na svet zasiahol inak než radosťou a hrdosťou.
Pritom čísla hovoria pomerne jasne. Podľa metaanalýzy publikovanej v Journal of the American Medical Association (JAMA) sa popôrodná depresia týka približne 8 až 10 percent otcov v prvom roku po narodení dieťaťa. Niektoré novšie štúdie, napríklad výskum zverejnený v časopise Frontiers in Psychiatry, naznačujú, že skutočné čísla môžu byť ešte vyššie, pretože mnoho mužov svoje ťažkosti nikdy nenahlási. Dôvody sú rôzne – hanba, neznalosť, ale aj hlboko zakorenená predstava, že „správny chlap" predsa neplače a zvládne všetko sám.
Príbeh Tomáša, tridsaťtriročného programátora z Brna, ilustruje, ako ľahko môže popôrodná depresia u muža zostať nepovšimnutá. Keď sa mu pred dvoma rokmi narodila dcéra, cítil spočiatku obrovskú radosť. Lenže počas niekoľkých týždňov sa začal sťahovať do seba. Prestal chodiť na obedy s kolegami, v noci nemohol spať, aj keď dcéra už spala, a postupne strácal záujem o veci, ktoré ho predtým bavili. „Hovoril som si, že som len unavený, že to prejde. Manželka mala svojich starostí dosť, nechcel som ju zaťažovať," spomína. Trvalo takmer pol roka, kým mu kamarát, sám otec dvoch detí, povedal vetu, ktorá ho prinútila vyhľadať pomoc: „Pozri, to, čo opisuješ, to nie je normálna únava." Tomáš nakoniec začal dochádzať k psychológovi a dnes hovorí, že tým pravdepodobne zachránil nielen svoje duševné zdravie, ale aj svoj vzťah.
Tomášov príbeh nie je ojedinelý, ale je jedným z mála, ktoré sa dostanú na povrch. Väčšina mužov s popôrodnou depresiou totiž nikdy nevyhľadá odbornú pomoc. A tu sa dostávame k jadru problému – k tomu, prečo je popôrodná depresia u otcov stále tabu.
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Prečo sa o popôrodnej depresii u mužov nehovorí
Spoločnosť má k mužským emóciám zvláštny vzťah. Na jednej strane sa stále hlasnejšie volá po tom, aby muži boli otvorenejší a nebáli sa hovoriť o svojich pocitoch. Na strane druhej ale pretrvávajú stereotypy, ktoré hovoria, že muž má byť oporou, pilierom rodiny, tým, kto drží veci pohromade. Keď sa narodí dieťa, všetka pozornosť sa prirodzene sústreďuje na matku a novorodenca. Otec je ten, kto má pomáhať, podporovať a byť silný. A práve v tomto tlaku sa môže skrývať zárodok problému.
Popôrodná depresia u mužov sa pritom prejavuje často inak než u žien, čo komplikuje jej rozpoznanie. Zatiaľ čo ženy častejšie opisujú smútok, plač a pocity bezmocnosti, muži majú tendenciu reagovať podráždenosťou, stiahnutím sa do seba, zvýšenou konzumáciou alkoholu alebo workoholizmom. Niektoré štúdie, napríklad výskum Paulson a Bazmore z roku 2010, ukazujú, že depresívni otcovia menej čítajú svojim deťom, menej sa s nimi hrajú a častejšie používajú telesné tresty. Inými slovami – neliečená popôrodná depresia u otca nemá dopad len na neho samotného, ale na celú rodinu.
Zaujímavé je, že riziko popôrodnej depresie u otca výrazne stúpa, ak ňou trpí aj matka dieťaťa. Podľa odborníkov je to dané vzájomnou emočnou previazanosťou partnerov a celkovou záťažou, ktorú príchod dieťaťa do rodiny predstavuje. Nedostatok spánku, zmena rolí, finančné obavy, premena partnerského vzťahu – to všetko sú faktory, ktoré sa nevyhýbajú ani jednému z rodičov. Hormonálne zmeny navyše nie sú výsadou len žien. Výskumy preukázali, že u mužov v období okolo pôrodu dochádza k poklesu hladiny testosterónu a k zmenám v hladinách kortizolu a estrogénu, čo môže prispieť k rozvoju depresívnych stavov.
Ďalším dôvodom, prečo popôrodná depresia u otcov zostáva neviditeľná, je systémový – zdravotný systém vo väčšine krajín vrátane Českej republiky screening na popôrodnú depresiu u otcov jednoducho nevykonáva. Matky sú pri popôrodných kontrolách aspoň rámcovo dotazované na svoj psychický stav, hoci ani to nie je vždy dostatočné. Otcovia ale do ordinácie gynekológa ani pediatra spravidla nechodia ako pacienti, a ak áno, nikto sa ich na ich duševnú pohodu nepýta. Neexistuje systém, ktorý by ich zachytil.
Ako raz poznamenal britský psychológ Mark Williams, zakladateľ organizácie Fathers Reaching Out a sám človek, ktorý si popôrodnou depresiou prešiel: „Nikto sa ma neopýtal, ako sa cítim. Všetky otázky smerovali k mojej žene a k dieťaťu. Ja som bol neviditeľný." Williamsov príbeh sa stal jedným z impulzov pre diskusiu o tom, že starostlivosť o duševné zdravie v popôrodnom období musí zahŕňať oboch rodičov.
Ako rozpoznať varovné signály a kde hľadať pomoc
Rozpoznať popôrodnú depresiu u muža môže byť ťažké práve preto, že sa často maskuje za niečo iné. Napriek tomu existujú varovné signály, na ktoré by mali byť pozorní ako samotní otcovia, tak ich partnerky a blízki. Medzi najčastejšie príznaky patria:
- Dlhodobá podráždenosť alebo výbuchy hnevu bez zjavného dôvodu
- Strata záujmu o dieťa alebo naopak prehnaná úzkosť o jeho zdravie
- Stiahnutie sa od rodiny a priateľov
- Problémy so spánkom, ktoré nesúvisia so starostlivosťou o novorodenca
- Zvýšená konzumácia alkoholu alebo iných návykových látok
- Pocity nedostatočnosti, zlyhania alebo bezcennosti
- Fyzické ťažkosti ako bolesti hlavy, žalúdka alebo chronická únava
Kľúčové je uvedomiť si, že tieto príznaky nie sú prejavom slabosti. Sú prejavom reálneho zdravotného stavu, ktorý si zaslúži rovnakú pozornosť ako akákoľvek iná choroba. Popôrodná depresia nie je o tom, že by muž nebol dostatočne silný, dostatočne mužný alebo dostatočne dobrý otec. Je to stav, ktorý má biologické, psychologické aj sociálne príčiny a ktorý sa dá liečiť.
V Českej republike existuje niekoľko možností, kam sa môžu otcovia obrátiť. Základným krokom je návšteva praktického lekára alebo psychiatra, ktorý môže posúdiť závažnosť stavu a navrhnúť liečbu – či už formou psychoterapie, farmakoterapie, alebo ich kombinácie. Organizácie ako Centrum Anabell alebo Linka bezpečí poskytujú anonymné poradenstvo a môžu byť prvým kontaktným bodom pre tých, ktorí si nie sú istí, či ich ťažkosti vyžadujú odbornú pomoc. Stále viac psychológov a terapeutov sa navyše špecializuje na perinatálne duševné zdravie a pracuje s oboma rodičmi súčasne.
Dôležitú úlohu zohráva aj partnerská komunikácia. Mnoho párov zistí, že po narodení dieťaťa spolu vlastne prestali hovoriť o čomkoľvek inom než o praktických záležitostiach – kto nakúpi plienky, kto vstane k dieťaťu v noci, kto zavolá pediatrovi. Emócie, potreby a obavy sa odkladajú na neurčito. Pritom práve otvorený rozhovor o tom, ako sa obaja partneri cítia, môže byť prvým krokom k tomu, aby sa problém pomenoval a začal riešiť. Nejde o to, aby sa muž „vyspovedal" alebo aby partnerka hrala úlohu terapeutky. Ide o to vytvoriť priestor, v ktorom je v poriadku priznať, že nie všetko je v poriadku.
Svoju úlohu v prelamovaní tohto tabu zohrávajú aj médiá a verejné osobnosti. Keď v roku 2017 bývalý americký olympionik Michael Phelps verejne prehovoril o svojich skúsenostiach s depresiou a úzkosťou po narodení syna, rezonovalo to s tisícmi mužmi po celom svete. Podobné príbehy ukazujú, že depresia nerozlišuje podľa sily, úspechu alebo spoločenského postavenia. A čím viac takýchto príbehov zaznie, tým ľahšie bude pre „obyčajných" otcov priznať si, že potrebujú pomoc.
Zaujímavý je aj pohľad na to, ako sa k téme stavajú rôzne kultúry. Zatiaľ čo v škandinávskych krajinách, kde je rovnoprávne rodičovstvo hlboko zakorenené a otcovia bežne čerpajú rodičovskú dovolenku, sa o popôrodnej depresii u mužov diskutuje relatívne otvorene, v mnohých iných častiach sveta je téma stále naprosto neznáme. Česká republika sa v tomto ohľade nachádza niekde uprostred – povedomie rastie, ale systémová podpora stále chýba. Pozitívnym signálom je, že sa téma začína objavovať na odborných konferenciách, v médiách aj na sociálnych sieťach, kde českí otcovia zdieľajú svoje skúsenosti.
Je potrebné zdôrazniť, že starostlivosť o duševné zdravie rodičov je v konečnom dôsledku starostlivosťou o dieťa. Deti, ktoré vyrastajú s depresívnym rodičom – či už matkou, alebo otcom – majú podľa Svetovej zdravotníckej organizácie vyššie riziko emočných a behaviorálnych problémov. Investícia do duševného zdravia otcov teda nie je len otázkou individuálnej pohody jedného človeka, ale otázkou zdravého fungovania celej rodiny.
Popôrodná depresia u otcov existuje. Nie je to výhovorka, nie je to slabosť a rozhodne to nie je niečo, za čo by sa mal ktokoľvek hanbiť. Je to reálny zdravotný problém, ktorý si zaslúži pozornosť, pochopenie a systémovú podporu. Čím skôr sa o ňom začne hovoriť nahlas – v ordináciách, v rodinách, v médiách aj pri kávovom stolíku –, tým viac otcov dostane šancu prežiť prvé mesiace a roky s dieťaťom tak, ako si zaslúžia. Nie v mlčanlivom utrpení, ale s vedomím, že požiadať o pomoc je to najmužnejšie, čo môžu urobiť.
