Syndróm hodného dievčaťa vás vyčerpáva viac, než tušíte
Existuje jeden vzorec správania, ktorý sa v našej spoločnosti tak hlboko zakorenил, že si ho mnohé ženy ani neuvedomujú. Prejavuje sa neustálym prikyvovaním, chronickou potrebou zapáčiť sa a tichým odkladaním vlastných potrieb kamsi na dno pomyselného zoznamu priorít. Psychológovia a koučovia pre tento jav používajú výstižný termín – syndróm hodného dievčaťa. A hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že byť „hodná" je predsa len pozitívna vlastnosť, realita je oveľa zložitejšia. Za fasádou úsmevu a ochoty sa totiž často skrýva vyčerpanie, frustrácia a pocit, že človek vlastne nežije svoj vlastný život.
Ako teda prestať žiť pre ostatných a začať žiť pre seba, bez toho, aby sa z človeka stal sebec? Práve o tom je tento článok – o ceste k zdravému sebavedomiu, autenticite a schopnosti hovoriť „nie" bez výčitiek svedomia.
Korene syndrómu hodného dievčaťa siahajú hlboko do detstva. Dievčatá sú od malička vedené k tomu, aby boli milé, poslušné, ústretové a bezkonfliktné. „Buď hodné dievčatko," počúvajú od rodičov, učiteľov i starých rodičov. A zatiaľ čo u chlapcov sa asertivita a priebojnosť často podporujú, u dievčat sa to isté správanie nezriedka hodnotí ako drzosť alebo nevychovanosť. Výsledkom je, že si mnohé ženy odnesú do dospelosti presvedčenie, že ich hodnota závisí od toho, ako veľmi sú užitočné a príjemné pre svoje okolie. Americká psychologička Harriet Braiker tomuto javu venovala celú knihu The Disease to Please, v ktorej opisuje, ako sa z túžby zapáčiť sa postupne stáva závislosť, ktorá ovládne celý život človeka.
Lenže táto závislosť má svoju cenu. A tá býva vysoká. Ženy so syndrómom hodného dievčaťa často trpia chronickým stresom, úzkosťami a pocitom prázdnoty. Paradoxne sa cítia osamelé aj uprostred ľudí, pretože vzťahy, ktoré budujú, sú postavené na ich neustálom dávaní, nie na skutočnej vzájomnosti. Hovoria „áno", keď chcú povedať „nie". Prijímajú úlohy v práci, ktoré im nepatria. Ospravedlňujú sa za veci, za ktoré sa ospravedlňovať nemusia. A pomaly, nenápadne strácajú kontakt samy so sebou – so svojimi skutočnými prianiami, potrebami a hranicami.
Možno teraz niekto namieta, že predsa nie je nič zlé na láskavosti a ohľaduplnosti. A to je úplne pravda. Láskavosť je krásna vlastnosť – ale len vtedy, keď vychádza zo slobodnej voľby, nie zo strachu z odmietnutia. Rozdiel medzi skutočnou láskavosťou a syndrómom hodného dievčaťa spočíva práve v motivácii. Láskavý človek pomáha, pretože chce. Človek so syndrómom hodného dievčaťa pomáha, pretože sa bojí, čo by sa stalo, keby nepomohol – že ho prestanú mať radi, že bude považovaný za sebca, že stratí priazeň okolia. Ako výstižne napísala spisovateľka a výskumníčka Brené Brown: „Keď sa snažíme byť všetkým pre všetkých, nakoniec nie sme ničím pre seba."
Vyskúšajte naše prírodné produkty
Ako sa syndróm hodného dievčaťa prejavuje v každodennom živote
Príznaky tohto vzorca sú často tak nenápadné, že si ich dotyčná žena dlho neuvedomuje. Môže to byť kolegyňa, ktorá vždy zostane v práci nadčas, aby pomohla ostatným s ich projektmi, zatiaľ čo svoje vlastné úlohy nestíha. Môže to byť matka, ktorá sa obetuje pre rodinu do posledného dychu a potom sa čuduje, prečo sa cíti vyčerpaná a neviditeľná. Alebo kamarátka, ktorá je vždy k dispozícii, vždy počúva, vždy rieši problémy druhých – ale nikdy nehovorí o svojich vlastných.
Vezmime si konkrétny príklad. Petra, tridsaťtriročná účtovníčka z Brna, si dlho myslela, že je jednoducho „taká" – obetavá, ústretová, vždy pripravená pomôcť. V práci pravidelne preberala úlohy za kolegov, ktorí si nestíhali, a nikdy si nepovedala o zvýšenie platu, hoci jej výkon tomu zodpovedal. Doma sa starala o domácnosť prakticky sama, pretože nechcela partnera „zaťažovať" svojimi požiadavkami. Priatelia jej volali, keď potrebovali radu alebo pomoc, ale málokedy sa zaujímali o to, ako sa má ona. Petra sa usmievala a hovorila, že je všetko v poriadku. Až do chvíle, keď jedného rána nemohla vstať z postele. Diagnostikovali jej syndróm vyhorenia. Až vtedy si uvedomila, že roky žila pre všetkých okolo seba, len nie pre seba.
Petrin príbeh nie je ojedinelý. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) patrí chronický stres a vyhorenie medzi najvýznamnejšie hrozby pre duševné zdravie a ženy sú nimi postihnuté neprimerane často, okrem iného práve kvôli spoločenským očakávaniam spojeným s úlohou opatrovateľky a „tej hodnej". Výskumy takisto ukazujú, že ženy, ktoré majú ťažkosti s nastavovaním hraníc, vykazujú vyššiu mieru úzkostí a depresívnych stavov.
Syndróm hodného dievčaťa sa ale neprejavuje len v medziľudských vzťahoch. Ovplyvňuje aj vzťah ženy k sebe samej. Ženy s týmto vzorcom správania mávajú tendenciu byť na seba extrémne prísne. Každú chybu si vyčítajú, každý neúspech vnímajú ako osobné zlyhanie. Perfekcionizmus a sebakritika idú ruka v ruke s potrebou zapáčiť sa – veď ak nie som dokonalá, ako ma môžu mať ľudia radi? Tento vnútorný dialóg je vyčerpávajúci a deštruktívny, a predsa ho mnohé ženy považujú za normálny, pretože ho poznajú od detstva.
Cesta k zmene – ako začať žiť pre seba
Dobrá správa je, že syndróm hodného dievčaťa nie je nezvratný osud. Je to naučený vzorec správania, a čo bolo naučené, môže byť preučené. Cesta k zmene si však vyžaduje odvahu, trpezlivosť a ochotu pozrieť sa pravde do očí. Nejde o to stať sa bezohľadným človekom, ktorý ignoruje potreby druhých. Ide o to nájsť rovnováhu – vedieť dávať, ale aj prijímať. Vedieť pomáhať, ale aj hovoriť „nie". Vedieť byť láskavá k ostatným, ale predovšetkým k sebe.
Prvým a zásadným krokom je uvedomenie. Bez neho nie je možná žiadna zmena. Je potrebné si úprimne priznať, že človek funguje v režime neustáleho prispôsobovania sa okoliu na úkor vlastných potrieb. To môže byť bolestivé, pretože s tým prichádza aj smútok nad tým, koľko času a energie človek venoval snahe zapáčiť sa ľuďom, ktorí to možno ani neocenili. Ale práve toto uvedomenie je bránou ku slobode.
Ďalším dôležitým prvkom je práca s hranicami. Pre ženy so syndrómom hodného dievčaťa je nastavovanie hraníc jednou z najťažších vecí vôbec. Povedať „nie" sa im rovná konfliktu a konflikt sa rovná ohrozeniu vzťahu. Lenže zdravé hranice nie sú múrom, ktorý ľudí oddeľuje – sú plotom s bránkou, ktorá umožňuje vedome rozhodovať o tom, koho a čo do svojho života pustíme. Psychologička Nedra Glover Tawwab, autorka knihy Set Boundaries, Find Peace, zdôrazňuje, že hranice nie sú prejavom sebectva, ale základným predpokladom zdravých vzťahov.
Prakticky to môže vyzerať tak, že človek začne malými krokmi. Nemusí hneď odmietnuť veľkú prosbu – môže začať tým, že si dá čas na rozmyslenie. Namiesto okamžitého „jasné, to zvládnem" skúsi povedať: „Potrebujem si to premyslieť, ozvem sa ti." Už len tento malý posun dáva priestor na to, aby sa človek opýtal sám seba: Naozaj to chcem urobiť? Mám na to kapacitu? Alebo to robím len preto, aby som nevyzeral/a zle?
Dôležitou súčasťou procesu je aj starostlivosť o seba, a to nielen v zmysle relaxačných kúpeľov a pleťových masiek, hoci aj tie majú svoje miesto. Skutočná starostlivosť o seba znamená načúvať svojmu telu a mysli, rešpektovať svoju únavu, dovoliť si odpočinok bez pocitu viny a venovať čas aktivitám, ktoré prinášajú radosť a naplnenie. Znamená to aj obklopiť sa ľuďmi, ktorí vzťah vnímajú ako obojsmernú ulicu – ktorí nielen berú, ale aj dávajú. Môže to znamenať prehodnotenie niektorých vzťahov, čo býva bolestivé, ale v konečnom dôsledku oslobodzujúce.
Nemožno opomenúť ani úlohu profesionálnej pomoci. Terapia, či už individuálna alebo skupinová, môže byť nesmierne cenným nástrojom na ceste k autentickejšiemu životu. Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) sa ukazuje ako účinná pri práci s hlboko zakorenenými presvedčeniami o vlastnej hodnote a potrebe zapáčiť sa. Terapeut môže pomôcť identifikovať automatické myšlienky a vzorce, ktoré človeka držia v pasci „hodného dievčaťa", a postupne ich nahrádzať zdravšími alternatívami. V Českej republike je možné vyhľadať kvalifikovaných terapeutov napríklad prostredníctvom České asociace pro psychoterapii alebo portálov zameraných na duševné zdravie.
Je tiež potrebné si uvedomiť, že zmena nepríde cez noc. Roky budovaný vzorec správania sa nezmení za týždeň ani za mesiac. Budú dni, keď sa človek vráti k starým návykom – povie „áno", aj keď chcel povedať „nie", prevezme na seba zodpovednosť za náladu niekoho iného alebo sa bude ospravedlňovať za to, že má vlastný názor. A to je v poriadku. Zmena nie je lineárny proces, ale skôr špirála – človek sa občas vracia na miesta, kde už bol, ale zakaždým s väčším porozumením a silnejšími nástrojmi.
Čo je na celej téme syndrómu hodného dievčaťa možno najpodstatnejšie, je pochopenie, že žiť pre seba neznamená žiť proti ostatným. Naopak – človek, ktorý sa dobre stará o svoje vlastné potreby, má oveľa viac energie a lásky, ktorú môže zdieľať s okolím. Je ako tá povestná kyslíková maska v lietadle – najprv si ju nasadíte sami, a až potom pomáhate ostatným. Žena, ktorá sa naučí rešpektovať svoje hranice, hovoriť „nie" a venovať čas sama sebe, nie je sebecká. Je zdravá. A paradoxne sa stáva lepšou partnerkou, matkou, kamarátkou aj kolegyňou, pretože jej láskavosť vychádza z plnosti, nie z prázdnoty.
Svet okolo nás sa pomaly mení. Spoločenská konverzácia o duševnom zdraví, hraniciach a autenticite naberá na sile a čoraz viac žien si dovoluje vystúpiť z úlohy tej večne prispôsobivej, večne usmievavej, večne dostupnej „hodnej dievčiny". A to je dobre. Pretože každá žena si zaslúži žiť život, ktorý si sama zvolí – nie život, ktorý od nej očakávajú ostatní. Byť hodná je voľba, nie povinnosť. A práve v tomto rozlíšení leží kľúč ku skutočnej slobode.
